Na Slovensku je to takmer pravidlo: len čo sa problém dostane do centra politickej diskusie, začnú sa jej aktéri vzďaľovať od podstaty. A spor o jednokolovej alebo dvojkolovej voľbe do vyšších územných celkov postupne viedol k záverom poslanca Miroslava Beblavého, podľa ktorého by sa tieto zbytočné štruktúry mohli zrušiť.
Iste má váhu jeho tvrdenie, že VÚC sú dobrým odkladiskom pre „poslancov druhej a tretej kategórie Smeru“. Možno veriť, že za posledných 12 rokov existencie krajom nepribudla žiadna kompetencia, ale zamestnávajú o 57 percent zamestnancov viac.
A môžeme pripojiť aj argument o volebnej účasti, ktorá v prípade krajských volieb znesie prívlastok „symbolická“: v roku 2001 to bolo 26 percent (v druhom kole 22), o ďalšie štyri roky 18 (11!), v roku 2009 „až“ 22 (18) a naposledy, v roku 2013, takmer presne 20 (v druhom kole 17) percent.
Tento katastrofálny nezáujem voličov pomohol zmobilizovať hlasy pre Mariana Kotlebu v Banskej Bystrici a vytvoriť tak na Slovensku hnedý ostrovček, v rámci ktorého môžu župní úradníci bohorovne rozhodovať o ideových (ne)kvalitách umenia, zaprovokovať si propagáciou slovenského štátu a či čiernou vlajkou na výročie SNP...
A hlavne si po celý čas robiť reklamu a bez ohľadu na dosiahnuté výsledky svojho bačovania držať v bagandžiach obutú nohu medzi dvermi parlamentnej politiky.
Príčiny živorenia VÚC však treba hľadať v samotnej reforme verejnej správy.
