Autor je profesorom Filozofickej fakulty UK a členom skupiny expertov pre prípravu Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania
Titul zaručuje uznanie, hierarchiu a vedomie vyššej hodnoty v očiach vlastných aj tých druhých. Titul znamená aj existenciu, a nie hocijakú.
Nevraciame sa do čias Tajovského či Jesenského. Túžba po tituloch je tu stále s nami, napriek vyše 40-ročnej sláve súdruhov, ktorí chceli vymeniť pánov za seba samých. Tentokrát ide o tituly akademické.
Nie však o bakalára, magistra ani o doktora. Tieto tri akademické tituly sú štandardným výsledkom (úspešného) vysokoškolského štúdia, v ktorom študent absolvoval všetky skúšky vrátane štátnych záverečných a rôznych obhajob.
Historická odlišnosť i spravodlivosť týchto titulov oproti iným spočíva v tom, že majú byť založené na vlastnej akademickej práci a jej ohodnotení. Akademický titul je vlastne nemateriálna, symbolická „odmena za prácu“. Podľa Pierra Bourdieua je to symbolický sociálny kapitál. Spoločenský znak akademickej elity, nižšej, strednej či vyššej.
Ide práve o tie najvyššie akademické tituly – docenta a profesora. Bez nich určite nie je vysoká škola vysokou, nieto už univerzita univerzitou. Sú vrcholmi akademickej kariéry a pravdepodobne snom takmer každého, kto sa pre ňu rozhodol či rozhodne. Na docentoch a profesoroch stojí akademická tradícia a bytie či nebytie každej akadémie.
Ako je možné sa nimi stať?
Podstupovanie tortúry
V podstate existujú dva spôsoby (aj keď vo viacerých obmenách či kombináciách): 1. habilitácia pre docenta a inaugurácia pre profesora a 2. výberové konanie na pracovné miesto docenta či profesora.
Habilitácia – z latinského habilis, habilitare čiže previerka schopností – na akademický (buď pedagogický alebo vedecký, respektívne oboje) výkon špeciálnym, na tento účel zostaveným odborným grémiom, má svoj pôvod v Nemecku 17. storočia.
Docent vtedy získal „ius docendi“ – z latinského docens, docere čiže právo vyučovať, prednášať – a živili ho poplatky od študentov za jeho výučbu, ale nie zamestnanie na univerzite. Ide o ďalší, vyšší stupeň akademickej kvalifikácie po doktoráte.
Uchádzač musí predložiť ďalšiu („druhú“) dizertáciu alebo spis, o ktorom sa vedie odborná či vedecká dišputa. Ak sa „habilitant“ v tejto rozprave obháji, odborné grémium mu udelí, resp. navrhne udeliť titul docenta. Pochopiteľne, aby bol uchádzač k tejto rozprave vôbec pripustený, musí splniť všetky predbežné podmienky, ktoré grémium stanoví.
Z hľadiska uchádzača je to vyšší stupeň tortúry, než akú absolvoval ako študent či doktorand. Znovu je skúšaný a preverovaný neraz tými istými učiteľmi, aby dokázal svoje vyššie akademické schopnosti ako „homo academicus habilis“.
Kto môže byť docentom
Kto a ako sa teda môže na Slovensku stať docentom? Každý, kto splní kritériá zložitého habilitačného procesu v grémiu, ktoré má oprávnenie na habilitačné konanie.
