Autor je spisovateľ
Môj pes Hejter je rád, že ako pes má zakázané chodiť do divadla. Nie preto, že by sa nejako chcel vyjadrovať k hereckým a režisérskym výkonom, aj k televízoru rád spáva otočený chrbtom a nič nekomentuje, ani televíznu klasiku, ani nové seriály.
Pred každou návštevou divadla ma však drží za nohavicu a nikam ma nechce pustiť. Pred psom totiž rád hejtujem divadelné publikum, to, ktoré zapĺňa priestor Národného divadla, toho divadla, ktoré malo, podľa zástancov neotvorenia novej budovy, zívať prázdnotou.
Pes nechce počúvať moje ponosy, ale dobre vie, že on sám by sa po niektorých divákoch rozštekal a možno by prišlo aj na to, že by hrýzol. Nie nadarmo ho v útulku nazvali Hejter.
Vždy, keď sedím v divadelnom hľadisku, len pár minút po tom, ako sa dotknem sedadla, vzrastajú vo mne mizantropické pocity, v polovici predstavenia ma ovládnu a na jeho konci už zo mňa kypia.
