Jaron Lanier: Komu patří budoucnost? Dokořán, Praha 2016
Načo vlastne dnes potrebujeme vysoké školy? A viete, že technologický zázrak internetu rozoberá postupne jedno odvetvie za druhým? A že 3D tlač môže spôsobiť krach celých priemyselných odvetví?
Vďaka najmodernejším technológiám sa likviduje viac pracovných miest, ako ich vzniká. Peniaze sa pritom koncentrujú v rukách čoraz menšej skupiny ľudí, pričom idea startupov nie je ničím iným než lovom myšlienok, ktoré nakoniec aj tak zahrnie do svojej moci niektorý z mála technologických, a teda aj finančných gigantov.
A my? Šťastní ľudia slobodných digitálnych sietí tomuto zázraku ešte budeme tlieskať. Vitajte v ešte krajšom novom svete, v ktorom sa vzdávame súkromia a slobody. Dobrovoľne.
Technoskeptik Lanier
Autor knihy Komu patří budoucnost Jaron Lanier je aj muzikantom, vizuálnym umelcom, ale najmä digitálnym vizionárom, jedným z otcov virtuálnej reality, ale aj kritikom technologického optimizmu, na ktorého počiatku sám stál. Pohyboval a pohybuje sa v prostredí technologických gigantov ako Microsoft, Google a ďalších, kde spolupracoval a spolupracuje ako konzultant v rámci vývoja nových projektov. A zároveň vidí, že nás táto cesta zviedla.
Stali sme sa podľa Laniera ako civilizácia extrémne závislí od najmodernejších virtuálnych a digitálnych sietí. Vzdávame sa svojho súkromia, svojej identity, aby sme žili v akomsi radostnom osvietení. Osvietení počítačovou obrazovkou.
Myslíme si, že máme na dosah celý svet, že sme ulovili ohromnú databázu informácií. No stali sme sa ulovenými, stali sme sa zákazníkmi internetovej marketingovej komunikácie a dobrovoľne chceme byť sledovaní Veľkými bratmi digitálneho prostredia.
“Rozpadnú sa – tak ako v hudobnom priemysle – obchodné reťazce a výrobný proces nahradí softvérové riešenie? Milióny ľudí prídu o prácu, lebo budeme mať domácu produkciu, kde nás skener zmeria, my si zvolíme látku, strih a tlačiareň vytlačí?
„
Lákavé sirény
Náš život je postavený na získavaní pozitívnych zážitkov, takých, ktoré nás aspoň dočasne napĺňajú čímsi, čo sa dá nazvať eufória. Radosť nám prináša sex, radosť nám prinášajú povzbudzujúce prostriedky. A radosť nám prináša aj množstvo „chvíľkovej“ zábavy, ktorú poskytujú ohromné množstvá dát na internete.
Nielen hry a ľahko dostupné porno, ale aj menej obviňovania hodné a extrémne správanie: virtuálne stretávanie sa na sociálnych sieťach, pozeranie videí, sledovanie diania vo svete, vyhľadávanie informácií o tom, čo máme radi od varenia po futbal.
To všetko sú podľa Jarona Laniera hlasy sirén, hlasy, ktoré nás lákajú, aby sme vstúpili do ohromného virtuálneho sveta a aby sme dobrovoľne odovzdali svoje informácie do rúk virtuálneho priestoru. S ideou – veď čo môžu na internete o mne vedieť.
Všetko a ešte viac. Sirénami nazýva Lanier najvýkonnejšie počítačové servery, ktorým poskytujeme dáta, nami vytvorený obsah, prezrádzame svoje preferencie, zvyky. To všetko výmenou za „bezplatný“ obsah, prístup k svetu informácií, ponúk, zábavy.
Sirény – tak ako počas antickej Odysseovej cesty, nás lákajú svojimi neodolateľnými hlasmi a my ani netušíme, že sa naša loď rúti na útesy.
Tento krásny nový svet, ktorý nás láka, zároveň úspešne likviduje, postupne a nebadane, svet, aký sme poznali. Produkuje novú generáciu ľudí závislých od digitálneho prostredia. A nielen to. Sirény sa totiž správajú ako sektárski vodcovia: vysávajú svoje stádo a zhromažďujú ohromné množstvo bohatstva, kým ich stádo nadšene aplauduje a ochotne sa svojej prosperity vzdáva v prospech vodcu.
Všetko zadarmo
Začalo sa to hudbou a pirátskou revolúciou. Očarenie digitálnym svetom zničilo obrovský priemysel, ktorý nebol pripravený (ako nikto v biznise) na to, že odrazu môže byť (takmer) všetko zadarmo.
