Autorka pôsobí na Právnickej fakulte v Trnave a v Ústave štátu a práva SAV. V súčasnosti študuje v Cambridgei
Akoby chytení v časovej slučke opäť zažívame diskusie o zrušení tzv. Mečiarových amnestií.
Niečo je však tentoraz trochu iné – názorovo sa diskusia spestrila, zaangažovanie prezidenta jej dalo nový rozmer, schválená deklarácia o odsúdení amnestií masku politického ťahania za jeden povraz a zdá sa, akoby na ťahu teraz mali byť právnici a právničky – už len čistá expertnosť, žiadna politika.
To je však mierne alibistické stanovisko, keďže je dlhodobo známe, že na tému ne/zrušiteľnosti, nieto ešte na tému aplikovateľnosti (prvej a/alebo druhej) Mečiarovej amnestie, neexistuje jeden právny názor a tiež neexistuje dôvod, prečo by sa mali rôzni právnici a právničky v právnom názore zjednotiť.
Napokon, niekedy je ťažké zjednotiť sa sám so sebou. Výber právneho riešenia teda tak či tak ostane na zodpovednosti politikov a političiek.
Úprimné riešenie
V ústavnom práve je to takmer vždy o šetrení jedného princípu na úkor iného. Úplne „čisté“ riešenia takmer neexistujú. Ako teda čo najústavnejšie, nech to znie akokoľvek zvláštne, zrušiť amnestie?
Nie je tajomstvom, že právni pozitivisti a pozitivistky preferujú, aby tzv. špinavá robota bola robená zákonodarcom alebo ústavodarcom, nie súdmi cez interpretáciu.
“Od prípadného zrušenia amnestií sa očakáva aj, a niektorými predovšetkým, ešte niečo iné - akýsi symbolický morálny reštart republiky, veľké vyrovnanie sa s minulosťou.
„
Zároveň by riešenie malo byť úprimné a vecné, nemá ísť o prečarovanie práva na neprávo cez Radbruchovu formulu. Úprimným riešením, krytým cez reprezentanta suveréna (magickorealistický ľud) je aktivita Národnej rady ako ústavodarcu.
Teda, predsa len, v ostatnom čase kritizované, zrušenie cez ústavný zákon.
Také riešenie sa dá, a myslím si, že sa aj má, naformulovať inak ako to súčasné, ktoré je predložené v parlamente.
Aj taký ústavný zákon vieme naformulovať ako pravidlo (vyhovenie časti Šamkovej kritiky), ktoré je všeobecné a bude pôsobiť aj do budúcna. Normotvorca by teda ostal normotvorcom. Zároveň, vieme implementovať normy (hoc nezáväzné) medzinárodného práva.
Totižto, obsahom ústavného zákona, ktorým by sa „rušili“ Mečiarove amnestie, by mohol byť text obmedzujúci okruh osôb, ktoré sú amnestovateľné, prípadne by jeho súčasťou mohlo byť aj obmedzenie amnestovania činov, ak existuje podozrenie, že boli spáchané v rámci politického boja.
Takto vymedzené pravidlo by bolo použiteľné na situáciu zastavenia trestného stíhania alebo prikázanie, aby sa nezačalo, tak ako to bolo v prípade Mečiarových amnestií, hoci to už v súčasnosti nie je možné. Zároveň by bolo použiteľné aj v kontexte súčasnej právnej úpravy, keď je možné “iba” odpustiť alebo zmierniť trest.
Sudca Šamko radí politikom ako na Mečiarove amnestie Čítajte Amnestovať nemožno štátnu moc
Text ústavného zákona by mohol byť tiež inšpirovaný rezolúciou Valného zhromaždenia OSN o ochrane pred núteným zmiznutím z roku 1992, ktorou argumentujú zástancovia zrušenia amnestií.
Mohol by znieť napríklad tak, že amnestiu nemožno udeliť predstaviteľom štátnej moci, osobám, ktoré konajú v ich mene alebo v súčinnosti s nimi a blízkym osobám predstaviteľov štátnej moci.
