Autor je redaktor Český rozhlasu - Radiožurnálu
Never shut up! Nikdy nedržať hubu! Týmito slovami začali svoju produkciu členovia skupiny Charta 77. Švédskej punkovej kapely pomenovanej na počesť Václava Havla a ostatných odvážnych mužov a žien, ktorí sa v roku 1977 postavili proti komunistickej svojvôli. A túto i ďalšie skladby zahrali vo švédskom parlamente.
Práve na pôde zákonodarného zboru - Riksdagu v centre Štokholmu totiž predstavitelia tejto škandinávskej krajiny vzdali úctu bývalému československému a českému prezidentovi aj ostatným disidentom, ktorí sa zo dňa na deň stali nepriateľmi číslo jeden pre vtedajší totalitný režim. A štýlovo im sekundovali aj hudobníci v strednom veku s provokatívnymi plackami na tričku a v jednom prípade aj na saku.
Na spomienkovú akciu na počesť Václava Havla a Charty 77 napriek tomu vybrali pesničky v jemnejšom tóne, pretože vystúpili na pôde váženého parlamentu. Za svojimi názormi, teda nikdy nemlčať, si však stoja aj dnes, keď najstarší člen a zároveň líder kapely má už 51 rokov.
Únik na Saabovi pred škodovkami
“Posolstvo Charty 77 je dôležité aj dnes. Títo ľudia sa dokázali zomknúť, spolupracovať a hovoriť spolu bez rozdielu na politickú príslušnosť a názorové rozdiely. Všetci mali spoločného nepriateľa. A práve schopnosť spolu komunikovať a diskutovať, nie sa urážať, očierňovať a v horšom prípade dokonca aj fyzicky napádať je odkaz dnešnej generácii, ktorá tiež čelí aktuálnym hrozbám.
„
Práve Švédsko sa na konci 70. rokov minulého storočia stalo krajinou, ktorá sa medzi prvými postavila na stranu československých chartistov. V Štokholme tiež vznikla Nadácia Charty 77 založená profesorom Františkom Janouchom, ktorý sprostredkúval spojenie Havla, Dienstbiera a spol. so svetom, resp. šíril ich názory a požiadavky.
Zhodou okolností to bol tiež voz švédskej výroby Saab, ktorý patril hercovi a jednému z prvých signatárov Charty 77 Pavlovi Landovskému.
A v tomto aute spolu s Václavom Havlom a Ľudovítom Vaculíkom unikali v pražských uliciach škodovkám Štátnej bezpečnosti. Nakoniec ich policajti zadržali, vďaka silnejšiemu a rýchlejšiemu automobilu sa im však podarilo niekoľko obálok s Vyhlásením Charty 77 aj s podpismi doslova napchať do poštových schránok.
Ďalšie osudy týchto hrdinov, mužov i žien, sú dnes všeobecne známe, aj keď niektoré osobné skúsenosti hlavných aktérov boli zverejnené len nedávno. Napr. Jiří Dienstbier, prvý ponovembrový minister zahraničných vecí, vo svojich spomienkach rozprával o tom, ako si poňho tajná polícia prišla naschvál až 13. januára, keď mal mať pohreb jeho otec.
