Čuduješ sa, ako sa dá vznášať s toľkou nadváhou na pleciach?

Autor je operný spevák

Ahoj Peťo,

Skrížila mi cestu. Prišlo to náhle, nečakane, šiel som a odrazu stála predo mnou. Prekvapila ma v hlbokom sne, vieš, ako to chodí, mávam podobné stavy, gúľam sa dňami, nevidím, nepočujem, z reality vnímam len základné holubie azimuty, vtedy sa cítievam ako práve pustený zo strechy, čo Ti budem vravieť – uletený muzikant.

Prečo je to tak, nechápem. Nebýva to, samozrejme, vždy, je to nečakané, asi podmienené dĺžkou spania, spôsobom stravovania, ale keď to na mňa príde, pripadám si ako balón, zdutý fazuľovým plynom, kotvu, ktorou by som mal byť pribitý o breh, režem vedome od lana, nezaujíma ma, kam vzduchom odplávam, jednoducho sa strácam na dohľad od zeme.

Čuduješ sa, ako sa dá vznášať s toľkou nadváhou na pleciach? Práve toto je na tom nepochopiteľné. Je to stav bublinkatého duchovna, bez ktorého sa v umení pohnúť nedá. Je to inšpirácia záhadnými okolnosťami, akýmsi druhým stavom, oslnením určitým zvláštnym slnkom, aj keď práve vysvecujúcim pod mrakom, drapne ma to v jednej sekunde presne kamsi pod krk a drží, a drží mi za pačesy všetko v hlave.

Vedeli, čo s básňami

Možno práve vtedy v ústach žužlem slová opernej postavy, ktorú mám večer spievať pred publikom a v hlavnom prehrávači sa mi hemžia roje tónov, dokonca sa občas prichytím, ako rozhadzujem rukami v záchvate hereckej akcie, až si spolucestujúci v autobuse o mne myslia, či skutočne viem, odkiaľ sa veziem a kam.

Hudba je večná, preniká ma v takomto stave durchom – durch, no najhoršie je to s piesňami. Árie ešte ako-tak, tie takmer vždy komentujú dáky dej. Ale prekomponované verše vo mne vytvárajú normálny tlak, ktorý nie som schopný správne opísať. Schubert, Schumann, Čajkovský a čo ja viem kto ešte, dokonca by som k nim priradil aj nášho Suchoňa, vieš, ten, ktorý napísal Krútňavu a krásne Piesne pre bas na verše slovenských básnikov.

Prečo ma práve takíto experti svojou tvorbou prepadajú práve v podobnej chvíli? Asi sa popri komponovaní dostali k vynikajúcim básňam a oni Ti jednoducho vedeli čo s nimi. Nadpísali nad ne kongeniálne noty, ktoré sa pri klavíri spievajú s radosťou, ako keď sa odrazu objaví svieži jarný módny trend.

Bigbít v mozgovej kôre

Príkladov sú tisíce, uviesť pravý je ťažké. Aby som však zostal pri povinnej kvóte prehrávania pôvodnej slovenskej piesňovej tvorby v mojej hlave, úprimne ma schváti napríklad aj náš lokálny slovenský bigbít. Dáka kapela si vymyslí jediný hudobný motív a opakuje ho do nemoty, kým nie je prerušený časovým znamením. Krásne je na tom, že sa mi chtiac-nechtiac takáto hudobno–slovná blcha usadí v kôre mozgu a zuní mi tam a zuní, kým sa neobjaví nová.

Vidíš, ona sa mi tiež stala takýmto neústupným hudobným motívom, keď mi skrížila dnes poobede o pol štvrtej kroky a ovanula ma akýmsi zvláštnym oteplením v týchto krutých mrazoch.

Ale mysli si, čo chceš, môj občasný beztiažový stav mi môžeš závidieť. Keď na mňa doľahne, bývam na míle vzdialený od bankových prevodov, prerátavaní platieb za vodné a stočné a napríklad aj výmena prezidenta v USA mi môže byť v tomto momente fuk. Prevláda vo mne totiž jeden nádherný pocit z okolo bežiacich hudobných vlnení.

Myšlienky zurčia do mobilov

Vtedy nie som prázdny optimista, bažiaci za každú cenu po lacných náladách, som obutý v serióznych špičkách baletníka, len aby som nikoho nevyrušil na zastávke na znamenie. Decentne prejdem okolo, samozrejme, neprekračujúc ničiu privátnu zónu a nechtiac počúvam, ako takmer všetkým zurčia myšlienky do mobilov bez toho, žeby som chápal, komu a prečo ich vravia. Hľadím vyjavený, ako sa dotýkajú tém, ktorým nechcem rozumieť, stačí mi, keď ich počujem a podľa intenzity dychu, sfarbenia kože, podvedomých pohybov rúk, skúšam odhadovať, či hovoria pravdu, alebo klamú.

Pozerám napríklad, ako sa pri esemeskovaní usmievajú, vôbec ma nezaujíma, s kým práve ťukajú a vymýšľam si o nich príbehy. Či sa napríklad celú noc prehadzovali, alebo súvislo spali. Snívalo sa im? Keď, tak o kom. O mne? Ktorou nohou ráno vstali. Čo si predsavzali hneď ráno a na úkor čoho, prípadne na čo sa práve vykašľali a na čom im stále záleží. Krásnou témou bývajú aj šnúrkové motýle na zimných vibramách. Viazali si ich sami, alebo im niekto pomáhal?

Vidíš, všetko reálne je v takomto momente vo mne posunuté kamsi do sna, vnútro mávam uzamknuté na sto zámkov, kľúče hádžem hlboko do studnice seba, vyslovene si musím vsugerovávať, aby som vydržal tento pretlak a pevne stál na nohách, lebo električka má prednosť ešte aj na priechode pre chodcov, nad ktorým sa práve vznášam. Chudera. Minule sa mi ledva vyhla, nebyť vodiča realistu, strhol volant, bola by zo mňa polievka s mastným okom.

Od tohto incidentu si však prísne prikazujem, stúpajúc po zemi nesmiem strkať do ušných lalokov štuple s muzikou a bude nutné, aby som začal nosiť kontrastné prvky na odeve, aby som bol videný, a nie len videl. Veď nie som obyvateľ lazov, ale obyčajný rizikový meštiak.

Vraj spolu na vojne

Chvalabohu, nie je to so mnou až také zlé, som uletený, ale viem, kam patrím a prečo. Toto celé je len, ako som povedal - chvíľkový stav, pri ktorom ma prekvapila tým, ako len tak odrazu predo mnou stála takmer na dotyk, ani nie taká reálna, skôr tušená.

Práve v podobnom omámení sa mi občas stáva, že zastane predo mnou niekto, koho som už raz videl, neviem si spomenúť, kto je, a to býva dosť zlé. V momente sa strhnem zo sna rovno na ulici, zoskočím nesprávnou nohou zo schodu a chvíľu neviem, ako mi má naskočiť bdenie.

Aj minule, vyrútil sa na mňa jeden, zhruba v mojom veku, typický chlap, nohy rozkročmo, medzi nimi hrkot kastanet sebavedomého flamenca, oči vpichol do mojich rozosnených zreníc a že - čau.

Začal, ani neviem o čom, pokračoval akože v načatom rozhovore, načatom vari pred sto rokmi a mne Ti hlava pukala, tak ma v tom momente unavil.

Táral dve na tri, opakoval, čo som si možno aj matne pamätal a ani som netušil, kde to bolo a kedy. Bývalý kolega? Spolužiak? Denne stretávam všelikoho, čas niekedy neúprosne beží rýchlejšie ako ja, ale keď začal hovoriť o tom, ako sme boli spolu na vojne, postupne som začal chápať, kde mám svoj sever.

Bolo to ozaj dávno. Išlo o riťoleza, bonzáka, ktorý si v živote zakladal na niečom úplne inom ako ja. Snívať ako ja odmietal odjakživa a jeho životným snom bola prázdna reality show.

Po zime jar

Už vtedy som sa pýtal, ako môže takto bezfarebne žiť, veď okolo nás je toľko dôležitého. Prečo za každú cenu skúša v sebe zaraziť každý pocit. Veď to je strašné, takto žiť.

Chápem, chcel pokračovať v načatom rozhovore, ale o čom by sme asi tak vraveli, keď pred každou vetou povedal – Ja. Ja som bol tam a tam, ja som vedel, ja viem..., veď ja mu ukážem..., toto jeho Ja mi lietalo kol uší ako sprcha samopaľných brokov, len som sa uhýbal, mysliac si tajne - somár, keby si ty vedel, že ťa nespoznávam po toľkých rokoch.

Zdedená láska k blížnemu svojmu mi nedovolila, aby som ho v zárodku rozhovoru poslal do kelu. Nahadzoval som úsmevy, vyťahoval som slová z prázdnej komédie, až som sa čudoval, aký som k nemu lojálny.

Rozlúčil som sa s ním nanútenou pohodou a povedal som si, keď ho znova stretnem o sto rokov, určite zájdeme na pivo, nech sa o ňom všetko podozvedám. Načo? Aby som konečne vedel, aké je žitie pri zemi, nie v oblakoch.

Dnes poobede mi skrížila cestu. Možno sa ti bude zdať, že preháňam, bola tak trochu ako ja, akurát v ženskom vydaní, v podstate tiež uletená, prišla, objavila sa a znova jej nebolo. Veď s bláznami je ťažko. Keby som nepoznal podobné umelecké typy, v živote by som neveril, aké príjemné môže byť stretanie s nimi, na rozdiel od stretnutia s rozkročmo stojacim chlapským dvojstĺpom zo špeciálne tvrdeného betónu.

Veľa toho nenavravela, v podstate nepadlo jediné slovo, očami mi pohladkala lícnu kožu a odbehla, nechala ma. Zostal som tam stáť v mrazivom opare zimnej cesty a pozeral som so spadnutou sánkou za ňou citovo rozrušený, veď už som ju voľakedy stretol, raz dávno, ani si nepamätám, tiež ma rozvoňala na vrchole zimy, aj vtedy ma v sporom slnku ovanula čímsi sympaticko úsmevným.

Pred chvíľou som povedal - bola ako ja a neprehnal som to. Odjakživa hľadám v druhých niečo zo seba, poznáš ma, toto je moja slabosť. Či sila? Nevyznám sa až tak vo svojich uleteniach, preto sa ma radšej nič nespytuj a nechaj, nech dosnívam. Jej sa opýtaj, odpovie, keď Ti po zime skríži cestu jar.

Ahoj Peťo a pozdrav doma.