Predseda parlamentu prijíma kapitánsku hodnosť, policajný prezident podpisuje vyhlásenie o migrácii. Obe udalosti majú podobné podložie. Túžba tých, ktorí majú funkciu, naplniť priestor gestami. A takto presvedčiť prizerajúcich sa, že sú svedkami dejín.
Dlhší pobyt na vyvýšených miestach – parlament, Hrad či len funkcionársky stolec – človeku môže navodiť pocit, že sám sa stáva inštitúciou.

Sledovať, ako Danko zápolí s touto rolou, je o to zázračnejšie, o čo menej sa mu to darí. Veď by sme to mohli byť aj my aj sused odnaproti. Približuje tak politiku na dosah divákom talentových šou.
Po tom, čo zatrhol vláčenie vizuálnych pomôcok do parlamentného pléna, sám vyšiel do plenéru a obklopil sa nimi: vlak, lyžiarky, výložky. A k tomu koktail rečí o vážnosti štátu.
Danko týmito atrapami neargumentuje, iba ich aranžuje vo svojom okolí. Ak sa aj celé spektrum politikov bude stavať pred kamerou do neformálnych prostredí – vlastná kancelária, breh Dunaja, vianočné trhy – on bude pózovať s korunovačnými klenotmi a napĺňať našu pamäť obrázkami.
Prieskumy, prieskumy, kto tu je ten najštátnickejší?

Už sme tu mali šéfa Matice rečniaceho s korunkou na hlave. Jazdeckú sochu, ktorá z nitrianskeho kniežaťa razom urobila vladára tereziánskeho formátu. Počuli sme premiéra hovoriť o atrofovanej Matici v superlatívoch. Vesmír znakov hrdosti je dutý, stačí poklopať, čo však neznamená, že hrdosť, ktorú nad týmito výjavmi občan cíti, je falšovaná. A o to ide.