Autorka je sociologička, žije v Berlíne
Nenávisť medzi rodinami Rómea a Júlie bola rovnako ľudská ako nezmyselná. Podobné nájdeme všade na svete. Na oboch stranách zrkadla stoja tie isté predsudky, počítanie vlastných krívd a obviňovanie tých druhých. Deliaca línia sa ťahá medzi klanmi, farbou pleti či náboženstvami.
Teraz si predstavme, že Rómeo a Júlia sa chcú iba priateliť. Ako veľmi by prevažoval vášnivý cit nenávisti zoči-voči subtílnemu citu obyčajnej ľudskej blízkosti? O osobnej skúsenosti z konfliktu priateľstva a pôvodu rozpráva kniha Kto je to sakra Kafka Izraelčanky Lizzie Doronovej.
Keby príbeh nevychádzal z vlastnej skúsenosti autorky a bol iba literárnou fikciou, pôsobil by nepravdepodobne a šablónovito. Žena a muž zo znepriatelených národov sa náhodou spoznajú a napriek odporu z oboch strán sa spriatelia.
Ona, Lizzie Doron (1953), je spisovateľka. Vydala niekoľko kníh o holokauste, ktorý donútil jej rodičov po vojne opustiť Európu a presťahovať sa do Izraela. On, v knihe sa volá Nadím, je Palestínčan a jeho rodina už mnohé generácie žije vo východnom Jeruzaleme. Živí sa vyučovaním taliančiny, pre mimovládne organizácie fotografuje porušovanie ľudských práv Palestínčanov a sníva, že jedného dňa nakrúti film.
Zabarikádovaná v hotelovej izbe
Zoznámia sa na mierovom kongrese v Ríme a počas niekoľkých rokov sa navštevujú a spoznávajú.
Kniha je autentickou sondou do osobnej roviny pretrvávajúceho konfliktu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Neponúka odpovede na politickú rovinu konfliktu, ale ukazuje, v akej miere a hĺbke zasahuje do života ľudí a vzťahov medzi nimi.
Autorka napísala román v prvej osobe, čo nám umožňuje nahliadnuť do jej vnútra. Otvorene priznáva strach a opovrhovanie, ktorým sa v kontakte s jej nečakaným arabským známym nedokáže ubrániť. Zároveň si ich vyčíta a uvedomuje si ich iracionalitu.
Pri ich prvom stretnutí uvádza: „Takže moslim. Priznávam, že ma to sklamalo. Čo sa to so mnou na tejto konferencii deje, že sa mi honia hlavou takéto myšlienky, pýtala som sa sama seba.“ Jej paranoja ju dovedie tak ďaleko, že sa počas pobytu v Ríme večer zo strachu zabarikáduje v svojej hotelovej izbe. „Sme nepriatelia a nepriateľmi vždy zostaneme, pomyslela som si. Prestaň s tým, ozval sa vo mne ďalší hlas.“
Kniha odhaľuje hĺbku predsudkov, ktoré sú v spoločnostiach zakorenené. Kto s nimi vyrástol, neubráni sa ich prítomnosti. Môže ich iba vedome odmietať, vo svojom vnútri aj v spoločnosti.
Na Blízkom východe si každý nesie traumu
Lizzie a Nadím majú napriek svojim odlišnostiam mnoho spoločného. Obaja sú ustráchaní a poznačení traumami.
Ona vyrástla s prenesenou traumou holokaustu, ktorého tieň bol v ich rodine prítomný napriek tomu, že jej mama o ňom nikdy nehovorila. Autorka je jasným príkladom, akú dôležitú úlohu holokaust zohráva v kolektívnej pamäti izraelskej spoločnosti.
Nadíma iritujú jej neustále príbehy o mame. Pre neho je holokaust dávna minulosť, ktorá nesmie zatieniť, a už vôbec nie ospravedlniť, súčasné krivdy. „Opýtala som sa ho, či je ochotný navštíviť múzeum Jad Vašem. ,Nikdy v živote,‘ povedal len.“ Jeho nezáujem o osud či kultúru európskych Židov vystihuje aj titulná veta: „Kto je to sakra Kafka?“
