„Len čo vojak, ktorý stojí na stráži v blízkosti štábu Čiernomorskej flotily v Sevastopole, zbadá kameru, vybieha von, mieri na nás samopalom a kričí po rusky: „Tú kameru preč!“
Pribieha ku mne a už celkom mierne, dokonca prosebne, pokračuje: „Povedzte mu, nech dá tú kameru preč. Hovorím vám to predsa po rusky.“
Jurij Ivanovič Leščenko nikdy v živote neprehovoril jediné slovo po ukrajinsky. A teraz prišla jeho chvíľa. Hovorí vojakovi: „Nerazumiju, hovorte ukrajinsky.“
Vojak mizne kdesi vnútri strážnej búdky. O chvíľu vychádza dôstojník s červenou páskou dozorného na rukáve. Zdvorilo sa predstaví a ukáže svoje osvedčenia. „Je to zakázané, bohužiaľ,“ hovorí čistou ukrajinčinou Rus.
„Ale ide predsa o ukrajinské územie,“ nevzdávam sa. Otváram ústa, ale hneď ich zavriem, keď počujem neoddiskutovateľný argument – vraj mi natrhnú riť, že zabudnem, ako sa serie. (Kapitola Riť)
Je zaujímavé, že táto kapitola bola napísaná mnoho rokov predtým, než sa svet začal zaoberať Krymom. Než ho ruskí vojaci silou svojich samopalov pripojili k Rusku.
Napriek ukážke je kniha ukrajinského novinára, spisovateľa a víťaza v súťaži o najlepšiu literárnu reportáž Oleha Kryštopu skôr poetická. Stovky osudov ľudí, človiečikov aj osobností skladá tento nesmelý, tichý a nenápadný muž dohromady tak, že vytvára na prvý pohľad akúsi nesúrodú mozaiku. Ale keď sa na ňu pozriem s odstupom, žasnem! To je predsa Ukrajina!
Západ Ukrajiny zmenila migrácia
Kniha Ukrajina v mierke 1:1 je báseň v próze, vynikajúci psychologický prienik do ukrajinskej duše a často až mrazivá predpoveď udalostí, ktoré nastali pár rokov potom, ako ste opísali ich príčiny. Ako ste mohli tak presne uhádnuť, čo vašu krajinu čaká?
