Autor je vysokoškolský pedagóg
Ako väčšina vysokoškolákov počas vojenčiny som siahal na dôstojnícku hodnosť. Sľubovala len voľnejší kasárenský režim. „Nezadarilo“ sa. Po rokoch ma povýšili, ako tisíce „záložníkov“, ani už neviem na čo.
Slovenská národná „sranda“ má kádre. Ale na to, aby sa na jednom povýšencovi bavila celá krajina, musí mať predpoklady.
Pomôže kombinácia veľkých ambícií, záľuby v teatrálnych gestách a svojský jazykový prejav. Okrikovanie vtipkárov to už len zaklincuje.
Aj keď si o čerstvom kapitánovi nikto nemyslí, že bude aj veliť. Teda, okrem parlamentných pandúrov, prípadne železničiarov.
V povýšenej skupinke je zaujímavejšia iná „šajba“. Plukovník Jahnátek. Ten si, tuším, na honor potrpí. Pred piatimi rokmi sa stal profesorom. Presnejšie, získal titul profesor. Učenie ho neživí. Bolo vtedy okolo toho veľa rečí, či titul získal oprávnene.
Iná vec je, načo mu je. Možno profesor v zálohe, po rokoch v politike, nebude chcieť aplikovať svoje práva. U nás je horšie, keď sa niekto hrá na profesora než na vojaka.
