Znie to jednoducho: zavrieme hranice, zavedieme vysoké clá a všetko sa zlepší. Začneme vyrábať sami a pre seba, vrátime pracovné miesta späť do našej krajiny a vybudujeme dobrý, bezpečný a sebestačný štát.
Ľuďom prinesieme prácu, vrátime dôstojnosť – a zázrak, tá frustrácia a hnev a nenávisť a vešanie na kandelábroch zmiznú.
A teraz dobré ráno. Nič z tohto, nič, čo vám sľubujú fašisti a populisti a rôzne trumpoidné pseudoklony sa nestane. Pretože prácu, tú nám neukradnú migranti a fabriky kdesi za hranicami, napokon vás (a nás tiež) o ňu pripravia stroje.
Dnes sa ešte môžeme chlácholiť, že možno ak budeme mať šťastie, tak si utrhneme z rozpadávajúceho sa sveta nejakú investíciu pre seba. Lenže automotive na Slovensku zamestnáva státisíce ľudí a dopadne presne tak ako všetky tie IBM a HP.
Niečo možno ešte presunú do Indie alebo do Rumunska, ale tá skutočná zmena, tá skutočná revolúcia už nie je nahrádzanie „našich“ nejakou lacnejšou pracovnou silou – mimochodom, tou sme kedysi bývali my.
V budúcnosti sa totiž čoraz menej bude vyplácať voziť tovary (a služby) kade-tade naprieč planétou, pretože okrem logistických problémov máte aj problém s kvalitou. Tá zmena je iná: nahrádzanie ľudí strojmi.
Odhaduje sa, že od roku 1979 len Spojené štáty stratili sedem miliónov pracovných miest vo fabrikách. Paradoxne, produkcia amerických fabrík sa odvtedy zhruba zdvojnásobila.
