Autorka je spisovateľka, žije v Bazileji
Na Slovensku ma prekvapuje ako samozrejme niekto pri zanedbaní svojich povinností spustí dobre nacvičené výhovorky, vôbec nesúvisiace s témou, ale výlučne s jeho súkromným nešťastím: Nestihol som, viete, zomrela mi teta, ochorelo dieťa, stratil som kľúče, vybuchlo nám potrubie a ešte som aj spadol do blata.
Dovolí si to, lebo môže pokojne počítať s tým, že mu druhí odpustia, aj keď sú si vedomí jeho pochybných zdôvodnení. Je to predsa ľudské, že preháňa, dokonca klame, neprekáža, je jeden z nás.
Prioritu má človek – to znie krásne – spochybnený sa vníma ako celok a nie ako ten, kto si zle vykonal svoju prácu, porušil dohodu a kašle na pravidlá. Odpúšťanie je cnosť, ale práve pre svoju vysokú hodnotu sa dá zneužiť.
Keď potom niekto zvyknutý na zhovievavosť príde do prostredia, napríklad do nemecky hovoriacej krajiny, kde sa berie do úvahy predovšetkým jeho funkcia a začne sa týmto spôsobom spoliehať na pochopenie, má to opačný efekt: Načo nám tu vešia na nos svoje trampoty? Koho to zaujíma? Nech si robí svoju prácu a hotovo.
