Spor Sulíka s Havranom bol predsa len na niečo dobrý: voliči strany SaS dostali výsledky politickej krvnej skúšky lídra. Dozvedeli sa, že nevolili liberála. Mnohí to samozrejme vedeli, ale teraz to majú s pečiatkou.
Mala to byť nová SDKÚ oslovujúca najmä strednú vrstvu: hovorili o úspechu, podnikaní, príležitostiach. V kultúrnych otázkach sa ale otáčali chrbtom cirkvi, zaujímal ich viac svetský a svetácky volič, ktorého „balili“ na trávu a registrované partnerstvá.
Predsedu Sulíka na liberalizme zaujímala starostlivosť o slobodu jednotlivca. Úspešnému, zdravému, šikovnému občanovi dávala SaS viac manévrovacieho priestoru: minimálne záväzky voči spoločnosti, ani Brusel a dokonca ani ľudskoprávne mantinely.
Áno, Sulík nie je jediný, kto sa po ceste liberalizmu pustil k vášnivej obrane výsad väčšiny. Ak sa kedysi pokoj naprieč európskymi spoločnosťami vykupoval rešpektovaním menšín, dnes si stredoví politici – nielen liberáli, ale aj sociálni demokrati – kupujú voliča tým, že ho sľubujú chrániť pred menšinami aj cudzincami.
Dokonca dovoľujú podnikať malé trestné výpravy aspoň na poli jazyka: urážajte ich, čo hrdlo ráči, nebudeme vám to mať za zlé.
Tvrdia, že to robia pre dobro veci, aby si zachovali sympatie voličov, ktorí sa presúvajú k stranám hlásiacim sa otvorene k nenávisti voči cudzím, iným, slabým. Aby si tento postoj obhájili a nemuseli sa hanbiť, menia väčšinu na menšinu:
