Boli ľuďmi v časoch, keď sa ľudskosť trestala smrťou. Pomáhali tým, ktorých fašisti vyhlásili za nepriateľov národa. Označkovali ich žltou hviezdou. Svojich blížnych. Tých, ktorí žili ešte len pár mesiacov, ich matky, starých aj umierajúcich.
Príbehy ľudí, ktorí sa vzopreli aj v časoch, keď slovenský štát platil za deportáciu vlastných občanov, a zachraňovali židovské rodiny, sú dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

V časoch, keď liberáli hnednú a politická korektnosť sa pochováva. Keď historická pamäť je haraburda, ktorá zacláňa v populistickom rozlete a ľudské práva sa ohýbajú, ako sa to práve hodí väčšine.
Hrozba fašizmu nie je pochovaná v dávnej histórii. Dýcha na naše zátylky aj dnes.
Často maskovaný ako liek proti parazitom, bič na establišment, múr proti nepriateľom národa alebo nevinná oslava jedinej správnej kultúry alebo viery. Ako alternatíva, ktorá je síce hnedá, ale národ si vraj pomaly zvykne.
Príbehy spravodlivých medzi národmi nám pripomínajú, že ľudskosť je tá skutočná hodnota, ktorá prenesie človeka aj cez najtemnejšie obdobie.