Autor pôsobí v mimovládnom sektore
Slovenská debata na tému „hnednutie Európy“ sa u nás vykĺbila z pántov. Táto dôležitá a nanajvýš aktuálna téma – Európa nám naozaj hnedne – je zo síce pochopiteľných, ale o nič menej nezmyselných dôvodov zosobnená sporom šéfa SaS Richarda Sulíka s publicistom Michalom Havranom.
A tak sa dnes namiesto reflexie stavu dnešného sveta a našich rolí v ňom venujeme zisťovaniu, či Sulík už je, ešte nie je, alebo vôbec nie je fašista, alebo či Havran je, prípadne nie je kaviarenský tlčhuba. Pritom to pre podstatu veci nie je také dôležité.
Prečo vznikajú tie zákopy a o čom by sme sa teda mali baviť? Kam by sme mali posunúť túto debatu? Na začiatok by pomohlo zmeniť prístup k diskusii a k nazeraniu na predkladané argumenty. Vyznie to možno ako klišé, ale počúvať sa navzájom a viac ako na dojmy dávať na odbornosť v tej-ktorej expertíze. Prestať hľadieť na formu, hľadať obsah, širší kontext, uvažovať nad ním v celej šírke. Aj intelektuálne, ide predsa o spoločnosť a o tej sa z jej podstaty nedá uvažovať inak.
Havran a smer k žumpe
Vráťme sa však k tým dvom pánom, ktorí na chvíľu ovládli tunajšiu diskusnú scénu. A odrazme sa od nich ďalej. Lakmusovým papierikom posunu v diskusii, nazvime si to pokojne aj, že múdrejší ustúpi, by mohlo byť prestať hodnotiť Havranove reči na základe formy jeho prejavu.
“Mnohým, ktorí SaS volili a volia pre ekonomický program, pre Sulíkovu auru nekompromisného bojovníka proti korupcii, ale aj proti Ficovi a iným rezíduám komunizmu, a v neposlednom rade aj pre jeho ostrú kritiku európskeho krízového manažmentu migrácie, by predsa nemuselo byť jedno, že ich zvolený zástupca hnedne.
„
Vyjadruje sa, povedzme, že svojsky. Až tak, že môže vyznievať ponižujúco a publikum znechucovať a zaháňať do kúta. „Kto nečítal Mascarponeho a Panna Cottu, akoby ani nebol a celkom isto sa k veci nevie vyjadriť,“ počujú mnohí z jeho úst.
Veľká časť publika si pre túto jeho agresívnu sebaprezentáciu prestáva všímať obsah, aby šup, skočili do zákopov svojich pohľadov na svet. Zvlášť, ak im z tých slov môže pomedzi riadky vyskakovať tvrdenie, že volili fašistu. To urazí. Nie je to síce na žalobu za 10-tisíc, ale na podvedomý odpor k racionálnej debate to stačí.
Ak však od tej jeho zvláštnej formy odhliadneme – pokojne si to nazvime, že ak múdrejší ustúpi – a Havrana a jeho svojské fluidum si odmyslíme, ak z jeho prejavu vyčešeme lingvistické kudrlinky vlastné skôr intelektuálnemu prostrediu Francúzska, tak zistíme, že sa možno len snaží pomenovať veci pravým menom.