História má klamlivú vlastnosť, že spätne pôsobí celkom predvídateľne, ale v okamihu aktuálneho diania ohromujúco náhodne. V skutočnosti ani jedno, ani druhé neplatí; no niekedy sa veľká tragédia zdá pochopiteľnejšia ako inokedy.
Dnešný deň, 72. výročie oslobodenia Osvienčimu, je jedným z takýchto okamihov. Takmer úplné vyhladenie židov za druhej svetovej vojny sa ešte stále zdá nepochopiteľne barbarské, ale už nie nemožné.
V Amerike zvolili za prezidenta nenávistného bigotného ignoranta, ktorý horlivo seje strach a rozdeľovanie. V Európe stále rastie ľahkovážny príliv nacionalizmu, ktorému nevidno konca, ani pri vyhliadke na rozkol. V našej krajine zvolili fašistov do parlamentu a citeľne sa stávajú prijateľným prvkom politickej scény.
A všade vyvstáva ohlušujúca, pobúrená otázka: ako sa len môže toto – mätúci politický vývoj od genocídy až po pozdvihnutie jej duchovných zástancov – udiať v priebehu jediného ľudského života?
Aký hromadný pocit utrpenia alebo márnosti by to mohol vysvetliť? Ako sa ľudia odvážia prijať takú nenávisť, zľahčovať takéto zlo – a potom to ospravedlňovať svojimi obyčajnými každodennými frustráciami?
