Emil Višňovský je profesor Filozofickej fakulty UK a člen skupiny expertov pre prípravu Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania
Jozef Hvorecký je profesor Vysokej školy manažmentu
Štefan Toma vo svojom článku označuje členov iniciatívy Za živé univerzity za „samozvaných mudrcov“. Dátum uverejnenia sa takmer zhoduje s výročím Anticharty, tón a výber slov je podobný.
Asi si nevšimol, že doba sa zmenila a dnes môžeme svoje názory vyjadrovať slobodnejšie ako pred štyridsiatimi rokmi. Máme právo na odlišný názor na stav nášho školstva a možnosť zverejniť ho. Svoje právo využívame rovnako ako on.
Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania nestotožňujeme s „reformou“. Je celostnou víziou o tom, aké školy potrebujeme a chceme mať v tomto štáte. Pochopiteľne, víziu treba uskutočniť cez sériu reformných krokov. Nikdy sa to nedalo – ani nebude dať – spraviť inak.
Nie je lepšia žiadna reforma ako zlá? Čítajte Reforme nedôveruje
Toma (a nielen on) hovorí: 1. Žiadnej reforme nedôverujme. Pokusov sme už mali dosť, ale všetky skončili neúspešne, tak načo?
2. Ani ju nepotrebujeme, lebo tu už dávno mala byť, vlastne prichádza neskoro, v nesprávnom čase a s nesprávnymi ľuďmi.
3. Reformy prinášajú zmeny, a kto môže vopred povedať, že nebudú zlé?
V tomto postoji sa spájajú všetky tri faktory odmietania zmien na Slovensku (a nielen v školstve): 1. sociálna nedôvera, 2. sociálna skepsa, 3. sociálny konzervativizmus.
Na základe doterajších diskusií o návrhu programu sa dá konštatovať, že väčšina akademických obcí sa zhoduje v tom, že dozrel čas na reformu akreditačného procesu. Nejde pritom len o transformovanie Akreditačnej komisie tak, aby sa stala členom Európskej asociácie hodnotenia kvality vysokých škôl (ENQA), ale o zmenu chápania toho, čo je akreditácia a prijatia modelu, ktorý bude v súlade s európskymi štandardmi.
Práve pre túto nezhodu ENQA našu Akreditačnú komisiu v roku 2012 vylúčila. Vysoké školy v Česku adekvátnu zmenu prijali vlaňajšou novelou zákona o VŠ.
O čom je akademická práca
S profesorom Tomom chápeme rozdielne aj povahu a podstatu akademickej práce.
Akademická práca na vysokej škole má dve základné zložky – pedagogickú a výskumnú. Prepájajú sa rôznym spôsobom podľa typu a charakteru školy, pričom ich spoločným menovateľom musí byť tvorivosť.
V pedagogickej činnosti ide teda nielen o vzdelávanie na úrovni súčasného poznania, je aj o odovzdávanie vedomostí efektívnym a pútavým spôsobom. Práve to zdôrazňuje Hromkovič v interview, na ktoré sa Toma odvoláva.
Vo výskumnej činnosti zas ide o rozširovanie a prehlbovanie existujúcich poznatkov, v ideálnom prípade o získavanie úplne nových.
Vzdelávanie a bádania nemôžu byť nikdy úplne oddelené a na úrovni doktorandského štúdia sa organicky spájajú. Výskumná činnosť sa však realizuje v rôznej podobe v závislosti od profilu a poslania vysokej školy.
Vysokoškolský učiteľ musí hlavne učiť a naučiť. Má robiť aj výskum, ale môže ho realizovať viacerými spôsobmi: objaviteľský (dnes preferovaná „čistá veda“), integrujúci (zovšeobecňovanie existujúcich poznatkov), aplikačný (zavádzanie nových poznatkov do života) a vzdelávací (sprostredkovanie novozískaných poznatkov cez vzdelávanie a popularizáciu vedy).
Ako vidieť, hlavnou úlohou a náplňou práce akademika je vzdelávať a bádať. Zverejňovať výsledky by malo byť predovšetkým jeho morálnou povinnosťou, vychádzajúcou z jeho vnútornej potreby. Teda nie publikovať pre publikácie či dokonca „body“, ktoré znamenajú financie. To je zásadná deformácia podstaty akademickej práce.
Publikovanie pre publikovanie
Cesta, ktorou sa vydala naša Akreditačná komisia, ktorú Toma obhajuje a na ktorej je založený aj systém hodnotenia a financovania, je cesta, ktorá nielen legalizuje túto deformáciu, dokonca ju považuje za cieľ.
Tým škodí vysokoškolskému prostrediu ako celku. Opakované a jednostranné posilňovanie kritérií smerom k čistej vede – a v rámci nej publikovanie pre publikovanie – iba zvyšuje nezáujem venovať sa pedagogickým a aplikačným činnostiam.
Sprísňovať pravidlá, ktorých nefunkčnosť sa už dostatočne preukázala, znamená nútiť systém k stále väčším absurditám. Racionálnejšou cestou by bolo otvorenie sa voči svetu, ktoré odporúča aj Hromkovič: „Keď na ETH hodnotíme, tak v komisii nesedí jediný Švajčiar. Slovenské komisie nemajú zmysel, každý sa tam s každým pozná.“
Na záver: nielen reforma, ale aj systém akademickej práce a jeho perspektíva je práve dnes – možno prvýkrát oproti minulosti – viac v rukách akademikov ako politikov.
Odborníci v oblasti školstva nastavili ciele rozvoja, s reprezentantmi akademickej obce diskutujú o ich úpravách a postupnosti krokov. Pokiaľ sa dokážu dohodnúť, politici budú mať možnosť procesu pomôcť jeho ukotvením v legislatíve a svojom rozhodovaní.
