Autor je občiansky aktivista
Nenávisť malá, veľká, takmer najväčšia. Zatiaľ u nás nie najväčšia. Najdesivejšie správy sú zo Sýrie, z Iraku, Donbasu a Rwandy. Nie z Banskej Bystrice, Luníka IX či Bratislavy. Z Banskej Bystrice, Lunika IX a z Bratislavy sú správy „iba“ desivé.
Na Slovensku nie je najväčšia nenávisť. Na Slovensku zatiaľ nenávisť „iba“ rastie všade okolo nás. Nenávisť ku všetkému, čo je iné a cudzie. Nenávisť k ľuďom, zvieratám a veciam. Nenávisť k živému aj neživému, k hmotnému aj nehmotnému vrátane myšlienok.
Z minulosti vieme, že najväčšou masovou nenávisťou bola rasová a triedna nenávisť. Triednu nenávisť etablovali Karol Marx a Friedrich Engels v „Manifeste komunistickej strany“ v roku 1848. V knihe „Mein Kampf“ požehnal rasovú nenávisť Adolf Hitler v rokoch 1925 – 1926. Potom prišla prax.
Minulé storočie poskytlo až príliš veľa času na otestovanie nenávisti rasovej aj triednej. Výsledkom boli milióny mŕtvych. Nanešťastie výsledkom bolo a stále aj je pokušenie pre mnohých živých, ktorí s týmito nenávisťami koketovali včera a koketujú aj dnes. Aj na Slovensku.
Nepoznanie seba samého a seba samých vrátane vlastnej histórie má za následok sebaslepotu a blúdenie v sebe samom a v sebe samých.
Je len prirodzené, že také blúdenie nie je bez bolestí a zadarmo. Sebaobranným reflexom blúdenia je zmenšiť počet prijatých rán a úderov, skrátka čím menej sa dotĺcť a nebyť pri tom citlivkou. A, samozrejme, prežiť. Ak sa dá, aj so ziskom. Ako inak, na úkor iných. Necitlivosť pri tom pomáha. Necitlivosť k sebe a necitlivosť k iným.
