Autorka je doktorandkou a výskumnou pracovníčkou v Centre pre štúdium mieru a medzinárodnej bezpečnosti na Université de Montréal
Na Slovensku sa debata o NATO často zužuje buď na slepé odmietanie vojenských základní aliancie na území Slovenska, alebo na politiku "amerických imperialistov". Je problém nájsť vecnú diskusiu o aliancii bez toho, aby sa neskresľovala ruským geopolitickým videním, či nebola opakovaná mantra neutrality.
Od nadobudnutia suverenity sme sa na Slovensku systematicky nevenovali otázkam, ako by naša krajina mohla aktívne prispieť k vojenskej bezpečnosti v zjednotenej Európe. Prístupový proces do aliančných štruktúr bol zväčša považovaný za predstupeň prijatia do Európskej únie.
Slovensku sa nakoniec podarilo stať sa členom oboch inštitúcií naraz až v roku 2004. Okrem vyslania seriózneho signálu, že by sme chceli patriť do civilizovanejšej časti sveta a nestať sa čiernou dierou Európy či druhým Bieloruskom, sa len veľmi málo zaujímame o to, čo vlastne NATO predstavuje, prečo a na akých princípoch v roku 1949 vzniklo, a čo pre Slovensko znamená byť jeho súčasťou.
NATO nebol projekt USA
Hoci sa myšlienka regionálneho obranného spolku objavila už v 1947, bol to práve politický prevrat v Československu vo februári 1948, pád posledného slobodného demokratického režimu na východ od Berlína, ktorý dal definitívny impulz na založenie transatlantickej aliancie.
NATO nevznikalo ako projekt USA. Bol to britský premiér Clement Attlee, ktorý poslal začiatkom marca 1948 telegram do Ottawy a Washingtonu s oficiálnym návrhom vytvoriť transatlantickú alianciu slobodných národov.
Briti si totiž uvedomili, že pakt Bruselskej zmluvy, ktorý práve založili s krajinami Beneluxu a Francúzskom, nemohol ochrániť západnú Európu pred sovietskou expanziou.
“Bol to práve politický prevrat v Československu vo februári 1948, ktorý dal definitívny impulz na založenie transatlantickej aliancie.
„
Briti aj Kanaďania vedeli veľmi dobre, že spolok bez vojenských kapacít a schopností Američanov by bol iba zdrapom papiera. Počas tajných rokovaní vo Washingtone sa obe krajiny usilovali presvedčiť americkú vládu o nevyhnutnosti spojiť krajiny na oboch stranách Atlantiku do jednej organizácie, cez ktorú by si garantovali pomoc v prípade napadnutia vonkajším agresorom.
Paradoxne, článok 5 Severoatlantickej zmluvy – princíp kolektívnej obrany – bol aktivovaný iba raz, a to Američanmi a až po skončení studenej vojny: pred šestnástimi rokmi po útoku na Svetové obchodné centrum v New Yorku.
Priateľské vzťahy a blahobyt
NATO nikdy nebolo len obyčajným vojenským spolkom. Okrem ochrany bezpečnosti a slobody svojich členov odstrašením a mechanizmom kolektívnej obrany, zakladajúce národy aliancie pridali aj pozitívnu agendu: rozvoj transatlantickej komunity.
Iniciátorom spolupráce v mimovojenskej oblasti bola Kanada. Vtedajší kanadský minister zahraničných vecí Lester Pearson (z jeho iniciatívy neskôr vznikli aj Modré prilby OSN) tušil, že čisto vojenské kapacity spojencom na obranu stačiť nebudú.
Preto kanadská delegácia spísala článok 2 Severoatlantickej zmluvy, ktorý zhŕňa budovanie nevojenskej sily aliancie: rozvoj mierových a priateľských vzťahov medzi členmi, posilňovanie ich slobodných inštitúcií, vytváranie podmienok na stabilitu a blahobyt; a odstraňovanie bariér v oblasti hospodárskej a ekonomickej spolupráce.
Rozvíjanie priateľských vzťahov a prehlbovanie porozumenia medzi atlantickými národmi možno dnes znie ako samozrejmosť, či v horšom prípade ako prázdne frázy, ale koncom štyridsiatych rokov mali štáty ešte vo veľmi čerstvej pamäti ohavnosti druhej svetovej vojny.
Z praktického pohľadu preto malo NATO tri úlohy: garantovať prítomnosť amerických síl na európskom kontinente, zabrániť ekonomickému protekcionizmu a umožniť integráciu európskych národov. Pod heslom "radšej americký mier než európsku vojnu” západoeurópske štáty dokázali zrealizovať projekt Európskej únie.
Vďaka NATO je Európa už 70 rokov bez väčšieho ozbrojeného konfliktu. Rozvoj spoločných hodnôt a eliminovanie hrubej sily ako prostriedku riešenia konfliktov medzi členmi NATO umožnil vznik transatlantickej komunity. Skutočnou bezpečnostnou komunitou sa NATO stalo prijatím západného Nemecka za riadneho člena – krajiny, ktorú ešte pred desiatimi rokmi spojenci bombardovali.
Len na porovnanie, v reakcii na prijate západného Nemecka do NATO Moskva vytvorila organizáciu Varšavskej zmluvy (aj keď išlo najmä o upevnenie svojej kontroly nad východným blokom). Táto lepšia a najmä sovietskejšia verzia spolku kolektívnej obrany však dokázala akurát vojensky napadnúť svojich vlastných členov v rokoch 1956 a 1968.
