Celé detstvo boli mojimi najtradičnejšími hodnotami ríbezľový sirup od babičky počas letných prázdnin, tenis na dvore od jari do jesene a sánkovačka na Kolibe.
Spolu s modelárskym krúžkom, partiami hry Dostihy a Sázky v pivnici u spolužiaka, knihami o polárnych výpravách a misiách Apollo z miestnej knižnice na Stromovej som rovnako ako väčšina mojich kamošov považoval za hodnoty to, k čomu sme sa mohli bezpečne vrátiť, vediac, že nás vždy obohatia.
Neskôr sme zistili, že nám, podobne ako disciplína v škole a liturgia v chráme, organizujú čas, že im vyhradzujeme miesto a osvojili sme si ich natoľko, že ak sme niekedy v januári v sobotu pred obedom nekráčali s lyžami z Kramárov na Kolibu, tak sme boli nesvoji a nevedeli sme, čo máme robiť.
Mandela a Samantha Fox
To, že vydarené detstvo je tradičnou hodnotou, ktorá nám umožní neskôr prejsť do života dospelých, sme pochopili neskôr.
A nejako sme sa cez výchovu a konflikty prepracovali od malých hodnôt, trestov za krádež čerešní v záhrade na Revíne, za prvú pusu na lešení novostavby a českú Spartu vyfajčenú po hokejbalovom zápase, k hodnotám spoločnosti.
“V prostredí takzvaných tradičných hodnôt sme sa dvakrát ponorili do vyhladzovacích vojen, ochromovali ekonomiku natoľko, že významná časť Európanov ušla do USA, v prostredí tradičných hodnôt sa zrodil nacizmus aj komunizmus. Nič z toho, čo predstavujú tieto politikmi obľúbené konštrukty, nefunguje.
„
Ale bolo to málo, nestačilo pochopiť, prečo nás tak zásadne dostal koncert Free Nelson Mandela, ktorý nechali komunisti pustiť v televízoroch, prečo sme zatúžili po tom, aby sa politický väzeň z rasistickej Južnej Afriky dostal na slobodu.
Myslím, že nám to vtedy došlo viacerým, že hodnoty sú zdrojom slobody a nástrojom na orientáciu vo svete, ktorý mal pre nás na jednej strane chuť snehovej gule napchatej do úst a na druhej podobu antonov na burzách, do ktorých tlačili predavačov plagátov z Brava za šírenie Samanthy Foxovej.
Nejako sme sa v tom naučili vydržať, aj sme sa ponižovali, aj sme podvádzali, orodovali, vo svete, ktorý bojoval za Mandelu, podpisoval 2000 slov a mladým mužom z kaviarne u Michala ponúkal dvojminútovú životnosť v prípade konfliktu s vojakmi NATO na Šumave.
Tiso radšej než Hodža
A istým spôsobom, pod vplyvom všetkého, sme postupne kanonizovali slovenské hodnoty.
Zvyšok poznáme, sme krajinou, ktorá sa kultúrne a politicky hlási k tým najrôznejším veciam, vymysleli sme si nové dejiny, nové postavy, nové podoby étosu, máme síce aj ústavu, ale to nikomu nebráni útočiť na ľudí, s ktorými tu žijeme, máme aj Hodžu, ale radšej si dáme Tisa alebo Husáka.
Práva máme tiež, uvidíme dokedy, taký pozostatok z roku '89, postupne by sme ich asi mali prispôsobovať novej ére, aj na Kľak si ideme hodnotovo udrieť do neoľudákov, ale v rozhlase už hovoríme o Cigánoch, do toho sa nám miešajú takzvané tradičné hodnoty a to je čo vlastne?
Matica slovenská, ktorá sa po samovykradnutí zakladá po päťsto eurách mesačne nanovo, nedávno v nejakom čudnom texte použila slovné spojenie „mravná podstava slovenského národa“.
