SME

Spoveď skinheada: Kopali sme ho do rebier. Do chrbta. Do hlavy

(Zdroj: Christian Picciolini)
Spoveď skinheada: Kopali sme ho do rebier. Do chrbta. Do hlavy

Príbeh Christiana Piccioliniho vychádza v slovenčine. Obrazy zachytené v jeho knihe sa nás bytostne týkajú - také násilie sa deje aj u nás.

„Heil Hitler,“ zakričíme. Ruky sa dvíhajú s presnosťou dobre trénovaného nacistického oddielu. „Heil Hitler,“ zakričia späť verní stúpenci. „Náš cieľ je jednoduchý. Sme tu, aby sme si vypočuli hudbu white power.“

Pri čítaní týchto slov v knihe Romantické násilie od Christiana Piccioliniho, Američana s talianskymi koreňmi, sa mi v hlave vynoril obraz.

Sedím s bratom v čakárni u lekárky v jednej z petržalských polikliník krátko po príchode nového milénia.

Dvojica mladíkov oproti nám, možno o pár rokov starších, práve obdivuje nové tetovanie na ramene svojho kumpána. White power. Hlasno sa rehocú na mojich dlhých vlasoch a vyťahanom svetri. Potetovaný mizne v ordinácii, no keď po desiatich minútach odchádza, šepká: Heil Hitler.

Po odchode z polikliniky s bratom zamierime pešo do školy. Keď náhle spoza rohu vybehne trojica a údermi a kopancami ma posielajú k zemi. Ich cieľ bol jednoduchý.

Štrnásť slov

Picciolini bol kedysi ako oni. Mladý nahnevaný muž z chicagského predmestia. Človek, ktorému sa v detstve nevenovali rodičia prisťahovalci, lebo v snahe zabezpečiť svojim synom americký sen pracovali od rána do večera. Nevychovávala ho ulica, ale láskaví starí rodičia.

Nikdy však nikde nepatril a táto túžba ho dohnala až k začínajúcemu a postupne rastúcemu hnutiu rasistických skinheads v Amerike. Uveril jednoduchému odkazu, ktorý dnes vyjadruje štvorica čísel.

Štrnástka, pretože presne toľko slov mala v angličtine povestná veta Iana Stuarta - speváka prvej neonacistickej skinheadskej skupiny Skrewdriver.

Osemdesiatosmička ako označenie pozdravu Heil Hitler, kedže H je ôsme písmeno v abecede.

„Štrnásť slov!, zaburácal jeho hlas. Okamžite sa k nemu všetci otočili. Prerušili rozhovory, aby si mohli spoločne zakričať: „Musíme bojovať za zachovanie existencie našich bielych ľudí a zabezpečiť budúcnosť pre naše deti.“ „Veríte v štrnásť slov?“ spýtal sa. „Heil Hitler!“ zakričali všetci jednohlasne.

Nenávisti a rasovému násiliu prepadol Picciolini už ako trinásťročný a počas siedmich rokov bol súčasťou jedného z najnebezpečnejších extrémistických neonacistických gangov v USA, ktorý neskôr aj viedol.

V ére bez internetu a facebooku dokázal len prostredníctvom pošty zverbovať desiatky až stovky svojich nasledovníkov.

Spolu terorizovali nielen ulice svojej štvrte, ale aj iné mestá. Ozbrojovali sa a útočili na menšiny, antirasistov a bili sa aj jednotlivé skupiny medzi sebou. Nechali sa vylúčiť zo škôl, hailovali v priamom prenose celoštátnej televízie, zapaľovali autá.

Konečné riešenie

Už vtedy vedeli, že dôležité je šírenie ideológie. V čase bez internetu sa nástrojom stala hudba. Picciolini založil rasistickú skupinu s názvom WAY (Whithe American Youth - Biela americká mládež) a neskôr s ďalšou skupinou Final Solution (Konečné riešenie) vystupoval aj v Nemecku.

Dav okolo mňa šalel vo vytržení. Štyritisíc skinheadov obutých v kanadách ohlušujúco dupalo. Ruky vystreté na veľkolepý pozdrav. Lúče ostrého bieleho svetla zalievali holé hlavy. Vytetované hákové kríže temné ako hriech zalieval pot.

Opustiť neonacistické hnutie nebolo jednoduché. Základnými dvoma momentmi bola Lisa, s ktorou sa oženil, a ich dvaja synovia.

Aby ich uživil, otvoril si obchod s hudbou, najskôr neonacistickou, no veľmi rýchlo k nej pribudli aj iné alternatívne žánre. A s nimi sa zmenila klientela.

Picciolini už nebol vodcom militantnej skupiny. Predával hudbu punkáčom, Hispáncom či černochom. Začal chápať, že ľudia, ktorých dlhé roky nenávidel, nie sú príčinou jeho problémov.

Rastúce presvedčenie o vlastných chybách umocnila tragédia. Christianovho brata Alexa zabili. Nevinil za to "čiernych chlapcov", ako označil páchateľov.

Môjho brata zabili, pretože sa viezol v aute s ľuďmi, ktorých farba pleti podráždila kopu vystrašených a nevedomých chalanov inej farby pleti. Niesol som za bratovu smrť vinu.

Prepad do pekla

Od svojich bývalých kumpánov sa najskôr dočkal výsmechu, neskôr čelil slovným útokom aj vyhrážaniu sa fyzickým násilím. Lisa ho opustila a napokon ostal sám.

V roku 1996 som po opustení hnutia zažíval temné obdobie depresie a strachu, a aby sa mi uľavilo od bolesti, dal som sa na drogy a alkohol. Ale moje nalomené sebavedomie tým utrpelo ešte viac.

Picciolini sa nakoniec zo svojho pekla dostal. V roku 2010 založil neziskovú organizáciu Life After Hate – Život po nenávisti. Vedenie organizácie tvoria výlučne bývalí členovia skinheadskeho hnutia white power. Ich cieľom je pomáhať ďalším, ktorí chcú opustiť svoj život v extrémistických hnutiach a začať nanovo.

Aj preto sa rozhodol spísať svoj príbeh v knihe Romantické násilie, ktorá 7. februára vychádza aj na Slovensku v spolupráci ambasády USA a denníka SME.

Naivné myšlienky, krutá realita

Nie je to uhladený príbeh. Je divoký, krutý a v rozprávaní často naivný. Presne taký, aký bol Christian Picciolini v časoch, ktoré zachytil na stránkach svojej knihy.

„Kopali sme ho do rebier. Do chrbta. Do hlavy. Oceľové špičky topánok mu prerezávali čiernu kožu, drvili jeho kosti. Nemilosrdne. Už nebol schopný brániť sa. Jeho telo sa pod našimi kopancami už len kŕčovito šklbalo ako vrece zlámaných kostí.“

Realita, ktorú veľmi plasticky opisuje Picciolini, nie je vzdialená ani nám. V augustovú noc roku 2000 sa cez dediny smerom na Žilinu rútilo auto so štyrmi mladými vyholencami.

Jednému sa na lýtku jasne črtal vytetovaný hákový kríž. Ich cieľ bol jasný, po vydarenom večere si dopriať ešte trochu adrenalínu.

„Pozabíjame vás, vy gumy čierne!“ ozval sa výkrik po tom, ako z auta, ktoré prudko zaflekovalo na ulici na žilinskom predmestí, trojica z posádky vyskočila z auta. Rodinu vlastne osobne nepoznali, to im však nezabránilo tri dievčatá a ich otca a matku zbiť bejzbalkami. Trvalo to necelú minútu, Anastázia Balážová sa už z kómy neprebrala.

Stále sa nás to týka

V čase, keď sa na Slovensku stala jedna z najznámejších rasových vrážd, bol už Christian Picciolini štyri roky mimo neonacistického a skinheadského hnutia. Príbeh, ktorý nám dnes rozpráva, však nie je len obyčajnou beletriou a bytostne sa nás dotýka.

U mňa sa to musí skončiť – u bračeka. Už nikdy viac nebudem podnecovať nenávisť. Nikdy viac nechcem žiť vo svete, v ktorom farba pleti, viera alebo pohlavie milovanej osoby môžu poslúžiť ako zámienka na odsudzovanie a násilie. Môj brat zaplatil za moje hriechy.

Rasistické a neonacistické násilie nezmizlo. Ani v Spojených štátoch odchodom Piccioliniho a ani na Slovensku po toľkých rokoch. Po uliciach už nebehajú skinheadi v typickom oblečení, s vyholenými hlavami, bomberách a oceľových topánkach s bielymi šnúrkami.

Roky v uniformách s fakľami pochodovali ulicami našich miest a dnes sedia v parlamente. Nenávisť nezmizla. Stále je tu prítomná – v internetových diskusiách, na prednáškach aj v mestských sálach, v prejavov a blogoch politikov mainstreamových strán a fašisti dokonca sedia v parlamente.

O to viac potrebujeme ľudí, ako je Picciolini, ktorí sa neboja otvorene povedať, že nenávisť voči menšinám, Rómom, migrantom alebo homosexuálom nie je riešením.

Ani jednotlivec, ani celá spoločnosť pomocou násilia nevyriešia svoje problémy.

Bol som presvedčený, že byť bojovníkom znamená ničiť nepriateľa, čiže pobiť každého, kto sa odo mňa odlišoval, a šíriť strach v celej komunite. V skutočnosti je to slabosť, ktorá nesie krvavý meč. Ozajstná sila spočíva v prijatí zlyhania. Opakovaného. V tom, že sa učíme na vlastných chybách. V zraniteľnosti a pravdivosti a schopnosti prijať, že sme skrátka bezradní – ľudskí.

Christian Picciolini

Čítajte ďalej

Zeman vymenuje Babiša (Sliacky)

Sliackeho karikatúra na piatok

Príliš drahá hračka (Mandor)

Mandorova karikatúra na štvrtok

Príliš drahá hračka (Mandor)

Spevák Rusko (Sliacky)

Karikatúra Mikiho Sliackeho na stredu

Spevák Rusko (Sliacky)

Ešte že vieme prehrávať (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na utorok

Ešte že vieme prehrávať (Vico)

Výdavky na obranu (Vico)

Karikatúra Fedora Vica na pondelok

Výdavky na obranu (Vico)

Vyšli do ulíc (Vico)

Karikatúra denníka SME (kreslí Vico)

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop