Čo sa týka armády, k jadru pudla sa na tomto mieste vyslovil jeden (pokus o) vtip už pred veľa rokmi. Na otázku vysokého politika na návšteve generálneho štábu „Ubránite štát pred nepriateľom?“, prišla odpoveď: „Áno, áno, samozrejme, asi pätnásť minút.“
Na rovnaké motívy už existuje aj nemecká verzia: „Bundeswehr je na to, aby zadržal nepriateľa, než príde skutočná armáda.“
Drvivá kritika, ktorú v utorok predniesol Andrej Kiska pred zhromaždenými špičkami armády, by sa takto dala vítať aj akože „dobré ráno, pán prezident“. Krivdili by sme mu však. Kiska je účastník summitu NATO, ktorý napriek odporu plukovníckej vlády – alebo, ak chcete, junty Fico II – sa zaviazal k zvyšovaniu obranného rozpočtu. A je ozaj posledný, komu sa dá vyčítať, že dnes – ako konštatoval – „neexistuje kredibilný plán, ako tento cieľ dodržať.“
Nechce sa však ani veľmi tlieskať, keďže 31. 1. 2017 je hrozne neskoro biť na alarm, že „ozbrojené sily majú problém s personálom, technikou, zásobami, skrátka so všetkým“. Aj obraz „nahého v tŕní“ je maľovanie naružovo situácie, do ktorej uvrhla Slovensko obranná doktrína „zvyšovanie armádnych výdavkov je čisté bláznovstvo“. Ktorú, ako je známe, hlásal a presadzoval neblázon na Úrade vlády. Cez desať rozpočtových rokov.
