Príbeh jedného kandidáta

na skončenie kariéry viacerých slovenských politikov. Takisto treba skonštatovať, že Ústavný súd ČSFR, ktorého jediným doterajším predsedom bol právnik Ernest Valko, 26. novembra 1992 rozhodol, že viaceré ustanovenia lustračného zákona sú v rozpore buď s Listinou základných práv a slobôd, alebo s Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach či Ústavou ČSFR. Jedným takýmto zrušeným ustanovením bolo známe céčko, t. j. odsek $ 2 o vedomej spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, kde patrili kategórie dôverník, kandidát tajnej spolupráce (isté obdobie do tejto kategórie patril aj V. Havel, ktorého aktívna protikomunistická činnosť z neho spravila nepriateľskú osobu) alebo tajný spolupracovník dôverného styku. Do tejto kategórie patrí aj kandidát na funkciu prezidenta, nominovaný Demokratickou úniou a pôvodne schválený aj ostatnými stranami SDK. Zoznámenie sa viacerých politikov SDK s osvedčením J. Šveca, podľa ktorého je evidovaný v spomínanej kategórii (opäť pripomínam, že tzv. céčko bolo neskôr zrušené), však nad jeho kandidatúru kladie nový otáznik. Bol to práve Milan Kňažko, ktorý sa pri prvej kandidatúre v roku 1993 pozastavil nad tým, či na Slovensku sa nenájde jediný nekomunista, ktorý by mohol byť prezidentom. Možno (a azda aj určite) je voči kandidatúre J. Šveca nie celkom spravodlivé vytiahnuť spomínané osvedčenie, pretože rozhodujúca by mala byť skutočnosť, a nie jej obraz vo vedomí ľudí (t. j., či spolupracoval alebo nie, čo však nikto nevie lepšie ako on sám), rovnako je však zjavné, že stiahnutie kandidatúry by v tejto fáze znamenalo akési priznanie. Optimálny variant totiž vyzeral inak - nájsť kandidáta, ktorého nie je možné spochybňovať na podobnom základe, ako je napríklad lustračné osvedčenie. Slovenskej demokratickej koalícii sa to na prvý raz nepodarilo a nebude jednoduché z tejto dilemy vycúvať bez straty desiatky, či už na cti J. Šveca alebo na profesionalite SDK.