Hľadá sa politická korektnosť. Živá alebo mŕtva

Autorka je lingvistka, publikuje na blogu TalkDecoded

Ešte nedávno bola politická korektnosť ideálom spravodlivosti a otvorenosti. No dnes je to všeobecne kritizovaná otrepaná fráza, pričom politici na celom svete získavajú popularitu tým, že rozbíjajú jej ružový imidž.

K takým patria americký prezident Donald Trump, ruský prezident Vladimir Putin a vodcovia populistických radikálnych pravicových strán v európskych krajinách, a to vo Francúzsku, v Nemecku, Maďarsku, Holandsku a vo Veľkej Británii.

Teoreticky politická korektnosť (PK) jednoducho funguje ako neutrálny, opisný odkaz na princíp vyhýbania sa výrokom a skutkom, ktoré marginalizujú alebo urážajú isté skupiny ľudí. Keďže však zahŕňa aj slovo „korektnosť“, PK možno použiť a vnímať aj ako normatívny výraz.

Podstatné meno „korektnosť“ evokuje súhlas a vyžaruje autoritu. Imperatívnym tónom naznačuje, že čosi by sa malo urobiť istým spôsobom. V tomto zmysle môže pojem politická korektnosť v ľuďoch vyvolávať pocit „zhadzovania“ a nadradenosti zo strany hovoriaceho.

Politici, ktorí chcú zdiskreditovať pojem PK, poukazujú na jej moralistické konotácie. Neuvedomelo títo politici schvaľujú tradičné spoločenské konvencie a hierarchie, pričom často vykresľujú politickú korektnosť ako štandard, ktorý sa v spoločnosti uplatňuje systémom zhora nadol.

Politici brojaci proti PK ju koncipujú ako svojvoľne nanucovaný, zaujatý program a na celom svete preberajú spoločné stratégie v úsilí korektnosť podkopať a zdiskreditovať. Ich anti PK rétorika je tiež súčasťou snahy presadiť vlastnú agendu.

Niet času na takýto luxus

V nedávnej americkej prezidentskej kampani Donald Trump systematicky opisoval PK metaforami, ktoré zdôrazňujú cenu vecí: „Nemôžeme si proste už dovoliť byť takí politicky korektní.“

Metafora cenovej dostupnosti umožnila Trumpovi hovoriť o PK, akoby to bolo niečo drahé (napr. auto s vysokou cenou, značková kabelka). Takto vytváral dojem, že politická korektnosť je nedôležitá extravagancia.

Politici, ktorí vykresľujú PK ako niečo nadbytočné a nepotrebné, zároveň vyvolávajú protielitárske nálady. Trumpova metafora o cenovej dostupnosti napríklad naznačovala, že politická korektnosť je privilégiom malej skupinky majetných. Navyše tým, že rečníci opíšu PK ako luxus, môžu vytvoriť dojem, že predstavujú mnohých – a nie len zopár privilegovaných.

Trump, miliardársky obchodník, sa tiež predstavil ako priemerný Američan, ktorý si „nemôže dovoliť“ PK: „Úprimne povedané, nemám čas na absolútnu politickú korektnosť. A aby som bol úprimný, ani táto krajina nemá čas.“

Dosť bolo politickej korektnosti! (zdroj: Joy Lau)

Len oni vraj rozumejú ľuďom

PK spájajú s elitou aj európske populistické radikálne pravicové strany.

Na spoločnej tlačovej konferencii v roku 2016 hovorili francúzska predsedníčka Národného frontu Marine Le Penová, vodca holandskej Strany slobody Geert Wilders a tajomník talianskej Ligy severu Matteo Salvini o „bruselskej“ politicky korektnej elite.

V tomto prípade sa PK použila ako epiteton. Tento rečnícky nástroj sa používa, keď podstatné meno sprevádza prídavné meno, ktoré má opísať niečiu najdôležitejšiu vlastnosť (napr. Ivan Hrozný). V tomto prípade nálepka naznačovala, že Európsku úniu vedú elity, ktoré majú jediný, konkrétny záujem: politickú korektnosť.

Zredukovaním PK na záujem elity politici naznačujú tri veci. Po prvé, že politická korektnosť je nepodstatná pre skutočnú spoločenskú a politickú realitu. Po druhé, že mocipáni sú neschopní zaoberať sa skutočnými problémami spoločností. Občania Európy sú „unavení vládami, ktoré ich nepočúvajú, a Bruselom, ktorý im vnucuje rozhodnutia, čo nepodliehajú podrobnému skúmaniu“ – argumentoval napríklad Geert Wilders. Tretí logický záver je, že politici, ktorí napádajú PK, sú na strane ľudí.

Len oni chránia pred úchylkami

Kritici PK tiež používajú termíny spájané s extrémnym správaním (posadnutosť, exces), keď opisujú ľudí, čo dbajú na to, aby boli politicky korektní.