Autor je spisovateľ
Tatko keď chcel všetkých nas..ť, a to on vedel bravúrne, začal vždy veľmi nenápadne.
„No, v tem novém roku si už, Lubo, prosím pekne odpytujem, nykam nezacestuješ.“
Teta Ria, jeho druhá žena, sa naňho vyčítavo pozrela a ticho povedala: „Rozprávaš ako tvoja nebohá matka. Vieš, ako si nemal rád, keď bola takáto nespisovná. A teraz, keď máš osemdesiat. si taký istý.“
„Vtedy si hovoril, že matka kultúrneho pracovníka a učiteľka by mala hovoriť ako kniha,“ povedal môj nevlastný brat Peťo.
„To je fakt,“ prilial som olej do ohňa aj ja. „Dokonca si vykrikoval, že je matka zaslúžilého pracovníka kultúry, a to je pre čistotu jazyka sväté a ukazoval si jej diplom, čo ti máme vystaviť pri rakve, až ťa budeme pochovávať.“
„Ešte sa neví, gdo bude keho pochovávat, to sa ešte uvidzí!“
Teta Ria sa zdvihla a buchla za sebou dvermi, tatko sa na zlomok sekundy spokojne uškrnul, ale my, jeho krv, sme boli inakší oriešok, nás nejaké „uvidzí“ len tak nezloží. Nás musí vytočiť inak.
„Čo povedal dedo zle, prečo teta trieska dverami?“ opýtal sa ma môj syn.
„Šumne hutoril, ta ňe? povedal som mu vážne.
„Ja ti, oci, nerozumiem,“ znela odpoveď.
„Tvoj tatíček, Davidko, rozpráva po východniarsky, a preto mu nerozumieš,“ povedal tatko. „A vieš, prečo tak hovorí? Aby ma nahneval, lebo vie, že ja nemôžem východniarov ani cítiť, vždy sa vyňuchali, začali spolu hutoriť a už som bol v riti. Nikdy som sa cez nich nepretlačil a teraz mi môj syn, tvoj otec, v mojom byte hutorí, to je marazmus.“
Ja tatka žerem, je to veľký herec malých rolí.
„Prečo to dedovi robíš, tati?“ pozrel sa na mňa môj syn.
