AUTORSKÁ STRANA BEATY BALOGOVEJ

Má v sebe každý malého fašistu?

Ľudia, ktorí na vlastnej koži zažili konečné a radikálne riešenia, dnes odchádzajú.

Ľudia, ktorí si pamätajú, ako sa driemajúci fašizmus pretavil do jednej z najväčších tragédií ľudstva, postupne odchádzajú. (Zdroj: ARCHÍV - SME)

V zárodku môže vyzerať nevinne.

Ako trucujúce dieťa, ktoré kričí, koho okolo seba nechce. Recituje riekanky, ktoré zdedilo z národnej truhlice múdrostí. Tie v ktorých Cigáni unášali zlé deti, Židia pili krv a hromadili cudzie zlato a Turci otvárali tehotným ženám brucho.

Nosia ho v sebe generácie ako malý všadeprítomný hnev, akýsi pocit krivdy, v celom regióne. „Bocian, prečo máš krvavé nohy? Turecké dieťa ma porezalo. Ale maďarské dieťa ma lieči: píšťalkou, bubnom a husličkami.“

Zlo musí dostať pach, farbu kože, meno, miesto na mape. Pre masy.

A ten malý dedičný rasizmus v niektorých potom ďalej rastie. Často čaká na jediný povel.

Rozprávali svoj príbeh, aby sa už nikdy neopakoval. Pamätajú si, ako to vyzerá, keď sa tá beštia ešte len naťahuje ako ospalé mača. Ako časť spoločnosti cíti blížiacu sa tragédiu v kostiach. Ako prúd uvoľnenej nenávisti odnáša ich spoluobčanov za bod, odkiaľ už niet návratu.

Na slovo, výzvu alebo bitku, ktorá na chvíľu latentný hnev utíši. Ale nie je to zviera, ktoré bude krotko oblizovať ruky svojho pána. Je to beštia, ktorá jedného dňa zožerie aj ruku, ktorá ho kŕmi.

Bez zaváhania.

Prichádza cez slová

Slovensko patrí Slovákom. Menšiny len naťahujú ruky. Treba monitorovať každého jedného moslima a vyriešiť cigánsky problém. Raz a navždy. A čo je vlastne zlé na tom, ak niekto nechce, aby sa na Slovensku rodilo viac moslimských než slovenských detí?

Politici dávajú svoje posledné rany milosti politickej korektnosti mysliac si, že búrajú bariéru, ktorá ich delí od tlieskajúceho davu. Zostrujú slová a uvoľňujú nebezpečné vášne.

Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.

Posúvajú sa na územie, kde myšlienka ľahko hnedne. A spolu s ňou aj politik, hľadajúc si novú identitu, ktorá by jeho hnilobu dobre maskovala.

A zároveň fašisti, ktorí kedysi svoje hákové kríže a lásku k Tisovi vystavovali na obdiv ako druh cnosti, obrúsili niektoré svoje hrany a zriedkavejšie posielajú židov do plynu.

Veď sú v parlamente.

article_photo(zdroj: )

A tu v tej sivej zóne diškurzu sa zradikalizovaní štandardní politici stretávajú s obrúsenými fašistami. A niekedy sa už ťažko rozlišuje, kto je už fašista a kto ešte nie. Najmä, ak podstata toho, čo hovoria, je nebezpečná: nadradenosť jednej rasy, jednej kultúry a jednej viery nad všetky ostatné.

Ako lovia fašisti?

Christian Picciolini, bývalý skinhed, ktorý dnes pomáha ľuďom zanechať extrémistické hnutia a vybudovať si život bez nenávisti, hovorí, že fašisti na prilákanie nových nasledovníkov najskôr používajú jemnejší jazyk.

„Prirovnal by som to k drogám. Keď ľudia začínajú s drogami, dajú si len trochu ľahšej drogy a časom skúšajú čoraz tvrdšie a tvrdšie. Oni vedia, že ak budú odovzdávať jemnejšie odkazy, prilákajú viac ľudí. Až potom, keď sa ľudia dostanú medzi nich, jazyk sa zmení na čisto nenávistný,“ povedal Picciolini pre SME.

Nováčikom nehovorili o židovských médiách, ale o liberálnych médiách, nehovorili že majú problém s Mexičanmi, ale s migráciou. Marian Kotleba na svojej oficiálnej stránke neposiela „cigánov do plynu“, ale sľubuje boj proti parazitom z osád a vyzýva na boj „odvahou proti systému“.

Vraj nedovolí imigrantom obsadiť Slovensko, lebo národ a Boha nikdy nezradí. Ale Kotleba a jemu podobní, viac než po bielom Slovensku, Bohu a národe, túžia po moci.

Picciolini hovorí že pri extrémizme hrá veľkú rolu túžba po moci a strach, že človek o túto moc príde. „Títo ľudia potom manipulujú ostatnými, aby si moc udržali.“

Kotleba ochutnal moc už vtedy, keď ho počas pochodov nenávisti nasledovali vyholené hlavy, keď sa im veľkým oblúkom vyhýbali dlhovlasí chlapci, a keď kvôli nim nastúpili do ulíc ťažkoodenci. Ale dnes sa jeho túžba už sústreďuje na moc, ktorú mu poskytuje práve ten politický systém, o ktorom tvrdí, že ho chce rozložiť.

Nie každý má v sebe malého fašistu, ale v niektorých malý fašista drieme. Čaká len na nejaký povel, na odomknuté dvere, aby sa vrútil do miestnosti a zatemnil myseľ.

Politici, ktorí apelujú na najnižšie ľudské pudy, si myslia, že to majú pod kontrolou: že masa podgurážená fóbiou z islamu, hnevom proti Rómom, slniečkarom a liberálnym médiám ich bude počúvať na slovo.

Nebude.

Bude chcieť korisť, aby si utíšila hlad. A potom už tragédiám len ťažko zabránime.

Odchádzajú bez pokoja

Ľudia, ktorí si pamätajú, ako sa driemajúci fašizmus pretavil do jednej z najväčších tragédií ľudstva, postupne odchádzajú.

Rozprávali svoj príbeh, aby sa už nikdy neopakoval. Pamätajú si, ako to vyzerá, keď sa tá beštia ešte len naťahuje ako ospalé mača. Ako časť spoločnosti cíti blížiacu sa tragédiu v kostiach. Ako prúd uvoľnenej nenávisti odnáša ich spoluobčanov za bod, odkiaľ už niet návratu.

Ako nadradenosť bielej rasy a akejsi nepoškvrnenej kultúry, nenakazenej inakosťou, sa postupne pretavuje do jazyka.

Ari Rath, novinár, ktorý prežil holokaust, aj posledné roky svojho života upozorňoval, že fašizmus opäť vystrkuje pazúry. Aj keď zatiaľ hromadne nezabíja, pod jeho škrabancami sa už šíri infekcia. Rath, ktorý zomrel 13. januára, vedel, že fašizmus nemá nevinnú formu.

Ľudia, ktorí na vlastnej koži zažili konečné a radikálne riešenia, dnes odchádzajú. Odovzdali nám kľúčové svedectvá o hraniciach ľudskosti. Žiaľ, nebolo im dopriate odchádzať s pocitom, akéhosi zadosťučinenia, že ľudia sa poučili. A naučili sa zlo rozoznať v jeho zárodku. Dokonca aj v sebe samom.

My, čo žijeme v časoch, keď sa hnednutie spoločnosti ešte musí dať zvrátiť, máme tiež svoje poslanie: upozorňovať, že reči o nadradenom národe, čistej kultúre a parazitoch, tak ako aj mýty o utečencoch a islame nemajú nič spoločné so slobodou jednotlivca.

A sú nebezpečné.

Lebo fašizmus klíči v slovách. A cez jazyk sa postupne šíri do krvi, tej „pravej slovanskej“.

Téma: Autorská strana


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

21. výročie vraždy Róberta Remiáša si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti, ktorí organizovali Veľký protikorupčný pochod.

Neprehliadnite tiež

PÍŠE ROMAN JANČIGA

Republika po slovensky sa menuje „súvec“

Neplatí, že naša spoločnosť je neprístupná k zmenám v spoločensko-etických otázkach a že má odpor k liberalizmu ako takému.

PÍŠE MICHAL KŠIŇAN

Aký je vlastne odkaz francúzskych prezidentských volieb?

Ak pred desiatimi či pätnástimi rokmi boli Haider či Le Pen výnimkami, dnes sú už pravidlom.

PÍŠE TOMÁŠ NOCIAR

To nie, že mladí sú hlúpi, ale vy ste nudní

Krajná pravica sa v dôsledku svojej kontroverznosti stala novou kontrakultúrou a že “neonacizmus je pravdepodobne dnešným punkom“.

KNIHA TÝŽDŇA

Rádioaktívna psychoanalýza Svetlany Alexejevičovej

A paradajkám sa v ten nešťastný rok darilo lepšie ako inokedy...


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop