Ak Babišovi dôveruje alebo ho preferuje zhruba 30 percent Čechov (prieskumy), dá sa iste pýtať, či po 27 rokoch už jeho spolupráca s ŠtB nie je úplne jedno. Navyše, optikou ochrany verejných funkcií – čo bol konštitučný princíp lustračného zákona – je jeho gigantický konflikt záujmov určite väčší problém než „áčko“ v registri zväzkov.
Tu treba povedať, že Babišov vzťah k ŠtB by už nebol dávno téma, keby ho sám súdne nerozbabral. Ak sa po terajšom výroku NS opäť recykluje a rozpitváva, tak len a len preto, lebo do verdiktov, ktoré v prípade jeho i podobných v ČR padli a padajú, sa nedá vcítiť ľudským rozumom. Akceptácia svedectiev, ktoré sú v rozpore s logikou príbehov a smrdia ovplyvniteľnosťou i nedôveryhodnosťou svedkov, hovorí už viac o súdoch než o minulosti Babiša a jeho kolegov.
Lustračný nález nie je čiarou, ktorá neomylne delí ľudí na dobrých a zlých, na bezcharakterných donášačov a slušných nedonášačov moci. Ak ale Babiš očakával od súdneho výroku povznesenie svojho morálneho statusu a povesti, zostane zrejme sklamaný.
