Autor je teológ a spisovateľ
Pomaly sa míňajú názvy a diskusia o tom, akú podstatu má nejaký politický program, ak vôbec ešte nejakú má, už nie je príťažlivá.
Kde-tu sa stretneme s názorom, že delenie na pravicu a ľavicu zaniklo, že žijeme v dobe konfrontácie demokratických síl s populistami - aké prázdne slovo -, že sa delíme skôr na liberálov a konzervatívcov, no aj tieto prúdy sú už iba podmnožinou vyššie spomenutého, že teda existujú aj populistickí liberáli a konzervatívni demokrati.
“Hrdí môžeme byť na to, ako sa učia naše deti, alebo na milovaného človeka a nie na to, že sme sa narodili, lebo to nič neznamená, no nestrašiť, nekradnúť, pestovať vzdelanosť, chrániť a povzbudzovať tých, čo dočasne vypadnú, znamená všetko.
„
A politológovia nestíhajú a nevedia, ako to pomenovať, intuícia zlyháva, niekto, kto bol pred desiatimi rokmi proti silnej integrácii európskych štátov, lebo uveril bludom o Bruseli ako novej Moskve a eurofondoch ako mafiánskej prevodovke, sa dnes poučil, a tí čo boli za všakovaké mosty na všetky strany sveta sa nepoučili a tí, čo vtedy videli údajnú dekadenciu európskych inštitúcii sa ich dnes držia, a občas sa ešte niekto opýta, čo je to ľavica a čo je to pravica a prečo je to dôležité.
Presvedčenie nie je nákup na trhovisku
A dnes už máme aj niektoré odpovede, vidíme, že chaos brexitu a Kim Kardashian v Bielom dome s twitterom v jednej a jadrovým kufríkom v druhej ruke nás pomiatli, že slušní nacionalisti obviňujú zvyšok spoločnosti z extrémizmu, že sa tu moralizuje o pokore a morálnych prevahách zo závetria sociálnej siete a z dobrých kníhkupectiev sa stávajú náboženské stánky a všetci sú unavení z rečí o globálnej dedine, lebo nie všetci môžeme a chceme obchodovať na ázijských trhoch, všetko má svoju cenu aj prílišná pozornosť svetu, aj zahĺbenie sa do mikroregiónov vlastných vzťahov.
Možno to však ešte má zmysel pripomenúť, čo to znamenalo mať presvedčenie, že to nie je póza ani konfekcia, že za presvedčením mnohých Európanov nájdeme tragédie a nie marketing a takzvané prázdne miesto na takzvanom trhu takzvanej politickej ponuky, lebo presvedčenie nie je nákup na trhovisku, ale niečo, čo sme si racionálne a emocionálne osvojili.
Dokážeme ho kriticky prehodnotiť, no len málokedy sa ho vieme vzdať, lebo je súčasťou toho, ako vnímame svet, na čo sme citliví viac a čo nás skôr obťažuje, že máme predstavy o tom, ako by mohlo pár vecí fungovať, no nenárokujeme si na univerzálne poznanie.
Vysvetlili sme si, pochopili sme sa
Žiadne iné prostredie nepoznám lepšie ako to, čo sa bude ešte pár mesiacov nazývať na Slovensku neformálnou ľavicou.
Bolo nás naozaj málo, tak málo, že sme sa zmestili do jednej miestnosti Barusu Rattusu, neskôr chodili na tieto stretnutia aj liberáli, odpadli všakovakí blázni a nakoniec sa to aj celé skončilo.
No bolo to zaujímavé obdobie, keď istá časť slovenskej pravice, presvedčená dovtedy, že Klaus je nasledovaniahodným politikom, že Únia je socialistický experiment a každý, kto si myslí, že pre ohrozenie spoločenskej zmluvy nie je správne šikanovať najslabších, by mal byť internovaný s nápisom neomarxista a podobne, nejako uznala, že aj medzi ľuďmi naľavo má partnerov do diskusie, že za kupónovú privatizáciu a zvýšenie DPH na knihy sa asi naozaj nedostávajú Nobelove ceny.
Hovorili sme o daniach, sociálnych právach, o umení a kultúre, o verejnom priestore skôr, ako si bradaté deti začali verejný priestor všímať, čím nechceme nič povedať, iba azda to, že sa mnohí z toho ideologického kŕča uvoľnili, vďakabohu, za to.
