Autor je redaktor MF Dnes
Nebola to vlastne ani Európska únia, kto pred týždňom uzavrel dohodu s Líbyou o obmedzení prílevu migrantov zo severu Afriky do Európy.
Summitu Únie na Malte prechádzala totiž dohoda medzi Talianskom, ktoré je v súčasnosti nelegálnou migráciou najviac postihnuté, a predsedom medzinárodne uznávanej líbyjskej vlády Faiz al-Sarrajom, ktorá riešila všetky najpodstatnejšie problémy súvisiace s migráciou aj stabilizáciou Líbye vôbec.
Nový taliansky premiér Paolo Gentiloni, ktorého ľavicovú vládu čakajú v dohľadnom čase voľby, vie, že ak ich chce vyhrať, nemôže si dovoliť ďalšie opakovanie migračnej vlny, ktorá každoročne zaplavuje Taliansko a proti ktorej zatiaľ nie je žiadna obrana.
Námorné právo totiž nariaďuje lodi, ktorá zachráni plavidlo v núdzi, dopraviť jeho posádku na pevninu. Lode armád krajín Európskej únie, ktoré sa snažia strážiť úniové vody, tak fungujú ani nie ako odstrašujúci prostriedok pre nelegálnych migrantov, ale skôr ako taxíky, ktoré dopravujú utečencov z neistých plavidiel do bezpečia.
Bezpečia v podobe talianskych a ďalších úniových prístavov, a to je presne to, čo ľudia plaviaci sa od Líbye smerom k talianskym brehom chceli.
Migrantov musíme vracať
To sa musí zmeniť. Najrýchlejšia šanca na zmenu však nie je na mori, ale na pevnine, ako ukázala aj od vlaňajška viac-menej dobre fungujúca dohoda o vrátení migrantov s Tureckom.
“Buď sa nám podarí dostať migráciu a pomoc utečencom pod plnú kontrolu, a to aj bezpečnostnú, alebo nás niekoľko ďalších atentátov a odpor úniových voličov donútia túto pomoc zastaviť úplne. Nehľadiac na to, že to môže priniesť koniec otvorených hraníc a vážne nebezpečenstvo konca Únie.
„
Dohoda s Líbyou však musí byť širšia, pretože južný sused Talianska nie je ani niekoľko rokov po zvrhnutí režimu diktátora Muammara Kaddáfího funkčným štátom, ale skôr viac či menej stabilizovaným bojiskom, kde môže ďalší konflikt medzi znepriatelenými klanovými vodcami prepuknúť v zásade kedykoľvek.
Samozrejme, je veľkým etickým problémom, či do takej krajiny vracať migrantov (ktorí v prevažnej väčšine nie sú Líbyjčania), ale na druhej strane je faktom, že cestu cez túto zrútenú krajinu si vysídlenci zo subsaharskej Afriky vybrali sami.
Iná ekonomicky efektívna a rýchla možnosť, než ich vracať späť do Líbye, neexistuje. Teda ak sa nenájde iný severoafrický štát, ktorý by ich bol ochotný umiestniť na svoje územie, ale to je logisticky aj právne naozaj zložité, hoci zmluvne dohodnuteľné.
Taliani za celú Úniu
Hoci dohodu so svojím líbyjským náprotivkom dohodol a podpísal pred týždňom taliansky premiér Paolo Gentiloni, podpisoval ju, ako sám dodal, vlastne za celú Európsku úniu.
Dvesto miliónov eur nie je málo, ale rozhodne to nebude stačiť. Potrebných bude ročne najmenej dvadsať- až päťdesiatkrát toľko. Je to však pokusný balónik, či za tieto peniaze vláda v Tripolise dokáže zariadiť aspoň niečo.
