Stačí sledovať Francúzsko jedným okom, aby bolo zrejmé, že menšie zmätkovanie v kampani by bolo pozorovateľsky veľmi žiaduce.
Skutočnosť, že Francois Fillon zatrúbil na reštart, akoby ani nesnežilo, z neho favorita, ktorým bol pred Penelopagate, už zrejme neurobí. Masívnu podporu rodiny – žena, deti – zo štátnych peňazí mu už voliči sotva prepáčia, hoci ich aj listom poprosil o pardon.
Teda neprepáčia v dostatočnej miere, aby odrazil nástup Emmanuela Macrona, ktorý ide ako raketa a vyvracia povery, že v prostredí alergickom na „štandardné“ strany je zo stredovej pozície už každá snaha márna. Macronovi stačí, teda zatiaľ, že z jednej – socialistickej – vystúpil, avšak na rozdiel od konkurenta Mélenchona sa neradikalizuje doľava, ale promuje – na francúzske pomery určite – umiernený a vcelku rozumný program.
Paradoxne, azda aj rozumnejší než Fillon. Ten síce prešiel cez primárky víťazne s ozaj veľmi dobrými a – povedzme si pravdu – pre Francúzsko aj nevyhnutnými a jedine ozdravnými reformami. Prepustením 500-tisíc (10 percent) štátnych zamestnancov – a podobne –, čo má v programe, by však položil takpovediac na klát nielen (inak isté) víťazstvo v druhom kole s Le Penovou, ale po zvolení i vlastnú hlavu.
