Autorka je riaditeľkou Ligy za ľudské práva (HRL)
Poznám dvoch mladíkov, volajme ich napríklad Mansour a Said. Majú 22 a 20 rokov a sú z Afganistanu. Obaja majú podobný osud.
Ešte ako tínedžerov ich rodiny poslali z Afganistanu preč, na dlhú cestu, samých. Poslali ich preč, pretože Mansurovho otca zavraždil Taliban a hrozilo mu, že ho odvlečú a prinútia bojovať. On sa pritom chcel stať lekárom. Mama dúfala, že v Európe nájde bezpečie a vyštuduje.
Saidova rodina zas nechcela, aby chlapec vyrastal vo vojne, tak radšej zaplatili cestu, ktorá sa mala skončiť v bezpečí.
V bezpečí nakoniec skončili, dostali sa na Slovensko a do detského domova. Mansur ešte ako dieťa žiadal o azyl. Úrady mu však neverili a hľadali v jeho detskej výpovedi chyby. S našou pomocou a po mnohých mesiacoch právneho boja nakoniec dostal azyl.
Stálo nás to všetkých veľa sĺz a jeho rany na duši v citlivom mladom veku. Keď dovŕšil dospelosť, nerozmýšľal ani na chvíľu a z domova odišiel. Chcel sa postaviť na vlastné nohy aj za cenu toho, že sa vzdá svojho sna o medicíne.
Said zas zažil detský domov hlboko v lesoch, kam nechodil ani autobus a deti museli zo zastávky kráčať hustým lesom do domova. Našťastie je to tam už zavreté.
Dnes obaja pracujú. V rýchlom občerstvení robia aj desať – dvanásť hodín denne, aby sa o seba mohli postarať sami a neboli nikomu na obtiaž. Ich rovesníci chodia na párty, večer do baru alebo do kina, cez deň študujú na vysokej škole.
Mansour a Said zarobené peniaze šetria a časť posielajú domov rodinám. Na zábavu či na štúdium vysnívanej medicíny nemajú čas ani podmienky. Život je k bývalým detským utečencom obzvlášť krutý.
V nedeľu popoludní sa obaja stali obeťami útoku nožom, napadol ich krajan. V utorok si ich príbeh čítajú na sociálnej sieti.
