Autor pôsobí na Baltic Defence College v estónskom Tartu
Predstava, že sa všetko nejako utrasie a nakoniec vždy dobre dopadne, môže viesť k tragickým chybám, ktoré neskôr oľutujeme.
V roku 1913 si vojnu v Európe veľa ľudí nevedelo ani predstaviť, a keď sa v máji na svadbe pruskej princeznej Viktórie Luisy zišla v Berlíne šľachtická smotánka z celej Európy, všeobecná viera v pokrok a blahobyt sa len utužila. Vidieť ruského cára, nemeckého cisára a britského kráľa ako si svorne pripíjajú za jedným stolom, kdekoho upokojilo.
O tridsaťpäť dvadsaťpäť rokov sa na seba podobne usmievali britský premiér, nemecký kancelár, francúzsky predseda vlády a taliansky duce. Práve podpísali Mníchovskú dohodu, ktorá Československu prikazovala odstúpiť rozsiahle pohraničné územia v prospech Nemecka. Britský premiér to jasajúcemu davu po návrate do Londýna opísal ako „mier pre náš vek“.
V oboch prípadoch prišlo vytriezvenie už po roku spolu s prvou a druhou svetovou vojnou. Ak Washington v najbližších mesiacoch uzavrie nejakú tichú dohodu s Ruskom namiesto toho, aby sa postavil jeho agresívnej politike, tak tým urobí rovnakú krátkozrakú chybu ako európski lídri v Mníchove.
“V priebehu dvadsiatich rokov pred prvou svetovou vojnou usmrtili anarchisti teroristickými útokmi rakúsku cisárovnú, ruského a španielskeho predsedu vlády, talianskeho kráľa, ako aj francúzskeho a amerického prezidenta. Prvá svetová vojna z tohto výpočtu urobila nepodstatné udalosti.
„
Zaplatia za to obyvatelia malých krajín, ako sú napríklad tie v Pobaltí, a ustupovanie sa nám potom vypomstí podobne ako v minulosti. Amerika bude v konečnom dôsledku nútená čeliť ešte silnejšiemu protivníkovi za ešte horších podmienok.
Najhorší z možných svetov?
Súčasná situácia je pritom komplikovanejšia než tá v tridsiatych rokoch minulého storočia.
Nečelíme len revizionistickej mocnosti, ktorá podkopáva základné pravidlá povojnového usporiadania a usiluje sa o obnovenie svojho vplyvu vo veľkej časti nášho kontinentu na úkor slabších susedov. Okrem toho zažívame aj tempo zmien a neistotu, ktoré spolu náramne pripomínajú obdobie pred rokom 1914.
V devätnástom storočí sa populácia Spojených štátov zdvojnásobila približne každých 25 rokov. Dnes má takéto tempo rastu možno len Nigéria a Egypt, pričom žiadna z najväčších európskych krajín možno len s výnimkou Španielska nedokázala zdvojnásobiť počet obyvateľov za posledných sto rokov.
Migrácia z Afriky cez Stredozemné more do Európy je v tomto kontexte omnoho menším prekvapením. Populácia v Európe stagnuje napriek vysokej životnej úrovni, zatiaľ čo v Afrike populácia rastie napriek relatívnej chudobe. Presun obyvateľstva túto nerovnováhu vyrovnáva.
Súčasné demografické zmeny však nastávajú spolu s masívnym presunom ekonomickej sily vo svete. Milióny ľudí zahynuli v Číne hladom počas veľkého skoku vpred v druhej polovici minulého storočia, no Pekingu stačilo len polstoročie na to, aby sa z Číny stala druhá najsilnejšia ekonomika sveta.
V dejinách sa niečo také naposledy udialo, keď Spojené štáty hospodársky predstihli Veľkú Britániu koncom devätnásteho storočia.
Technologická revolúcia napokon dotvára obraz o súčasnej rapídne sa meniacej situácii. Druhá polovica devätnásteho storočia bola svedkom vynálezov, ktoré od základu zmenili náš každodenný život. Rádiotelegrafia, elektrina, spaľovací motor, ale aj guľomet či prvé funkčné ponorky pretvorili aj vedenie vojny.
Internet, počítače, objavovanie vesmíru, ťažba bridlicového plynu a ropy sa spolu s bezpilotnými dopravnými prostriedkami a rozvojom jadrovej energetiky postarali o veľmi podobné revolučné zmeny v priebehu posledných päťdesiatich rokov.
Narva nie je Západný Berlín, bohužiaľ Čítajte Tekutá modernita
Takáto kombinácia demografických, ekonomických a technologických zmien vytvára situáciu, ktorú svetoznámy poľský sociológ Zygmunt Bauman opísal ako tekutú modernitu. Stabilita je tu nedostatkovým tovarom.
Komplexné spoločnosti ako tie naše, sú kriticky závislé od racionálnych rozhodovacích procesov. Takmer každý problém vládnutia sa stal extrémne komplikovaným a vyžaduje zdĺhavé vysvetľovanie pre správne pochopenie meniacej sa situácie. No zdrojom autority a chýbajúcej istoty nemusí byť len rozum, na ktorý sme zvyknutí sa nadmerne spoliehať.
Pevným bodom vo vesmíre, ktorý poskytne potrebnú stabilitu, môže byť aj tradícia z minulosti, napríklad vo forme náboženského fundamentalizmu. Prípadne aj charizma nejakého politického vodcu. Nemusíte pritom čítať Maxa Webera, aby ste dôkazy o tom našli všade naokolo.
Nedajme sa však pomýliť. Hrozbou nie je islamský terorizmus.
