Autorka je režisérka
Sedíme v prijímacej komisii za dlhým stolom. Pred nami uchádzač o štúdium réžie na filmovej fakulte. Budúci maturant, kultivovaný, slušný, v saku. Hovoríme o jeho prácach, rozoberáme filmy.
„A čo si myslíte o migračnej kríze?“ spýta sa docent, ktorý rád kladie spoločensko-politické otázky, aby zistil, ako uchádzač premýšľa a argumentuje.
„No viete, to je ako so psom. Keď k vám príde túlavý pes a správa sa slušne, tak mu dáte nažrať. Ak príde a pohryzie vám dieťa, tak ho, samozrejme, dáte utratiť,“ povie chlapec v saku.
Na dve sekundy sa rozhostí ticho. Tak sa teda spýtam, pre istotu, aby sme sa nestali obeťami nejakého nedorozumenia: „Akú má to podobenstvo s túlavým psom súvislosť s migrantmi?“
„Keď znásilňujú, kade chodia, tak nemôžu chcieť, aby sme sa k nim správali slušne,“ povie chlapec.
Počujem, ako sa všetci okolo mňa zamrvia.
„Videli ste niekedy utečenca na vlastné oči?“ spýta sa kolega.
„Nie,“ povie chlapec. „Kde by sa u nás vzali?“
„Viete, kto sú páchatelia všetkých znásilnení u nás? Slováci,“ povie ďalší kolega.
„No ale oni sú takí, že všade len znásilňujú, tí migranti,“ nedá sa maturant.
Díva sa na nás. Slušný chlapec. Kultivovaný. V saku.
„Odkiaľ to máte, že oni sú takí, že znásilňujú? Kde ste to vzali, že sú ako hryzúce psy, čo treba utratiť?“ spýta sa neveriacky predseda komisie.
„Náš učiteľ nám to hovoril,“ povie chlapec.
Učiteľ.
Učiteľ má vždy pravdu, aj keď ju nemá
Keď idem večer domov, nemôžem toho chlapca pustiť z hlavy. Premýšľam, čím je asi obklopený, s kým sa rozpráva, čo rozoberá s kamarátmi, akých má asi rodičov. A snažím sa prísť na to, prečo mnou tak veľmi otriaslo, že to bol práve učiteľ, ktorý nenávistné a obmedzené postoje podporil vlastnou autoritou.
“Otriaslo to mnou preto, lebo mám učiteľov v úcte. Preto, že pre mňa po celý život boli mnohí z nich nositeľmi ľudskosti a humanizmu. A hlavne nás učili byť slušnými ľuďmi.
„
Zanalyzované to mám už v polovici cesty. Otriaslo to mnou preto, lebo mám učiteľov v úcte. Preto, že pre mňa po celý život boli mnohí z nich nositeľmi ľudskosti a humanizmu. Hoci som základnú a strednú školu navštevovala v časoch socializmu, keď bolo treba kľučkovať pomedzi ideológiu, stretávala som za katedrou ženy a mužov, ktorí nás učili gramatiku, rovnice a bitku pri Moháči, ale hlavne nás učili byť slušnými ľuďmi.
Niektorí nám dávali zo seba menej, iní viac, no z toho množstva pedagógov som natrafila len na dvoch psychopatov, ktorí však boli pre nás zdrojom zábavy, strachu a opovrhnutia, rozhodne neboli postavami, ktoré by formovali náš svetonázor.
Aj učitelia, ktorých poznám dnes, majú v sebe hlavne vľúdnosť a nadhľad. Sú stále podobní tým retro hrdinom, ktorých poznáme zo životopisov politikov, buditeľov, umelcov či vedcov – „až miestny učiteľ presvedčil rodičov, aby svojho syna poslali na štúdiá, pretože je nadaný a bystrý“.
Učitelia viedli spevokoly, divadelné krúžky a chodili na dejepisné vychádzky, takže aj v najzapadnutejšom kúte našej krajiny boli ostrovom osvietenosti a hodnôt prevyšujúcich každodenné pachtenie sa za krajcom chleba. Videli svet z väčšej perspektívy. Čítali, premýšľali, inšpirovali. Tak kde sa zrazu berú tí „učitelia“, ktorí nabádajú svojich žiakov, aby „utrácali psov, čo hryzú“, hoci tých psov v živote nevideli?
