Keď Richard Sulík vstupoval do politiky, mnohí uverili, že prináša vlastnosti, po ktorých spoločnosť túžila: pragmatizmus a zdanlivú politickú nevinnosť.
Mnohí uverili, že vstupom do vlády Ivety Radičovej núka stabilitu a skutočné riešenia.

Už vtedy však zlyhával.
Politiku vnímal ako jednu nekončiacu kampaň, kde je na prvom mieste značka, tá Richarda Sulíka.
A v záujme jej posilnenia boli dovolené akékoľvek „pragmatické“ postupy. Schôdzky s fašistami a mafiánmi. A keď mal na výber dokázať, že ide o viac než len marketing, ľahko povalil vládu, za ktorú tak bojoval. A k moci bol ochotný opäť pripustiť Roberta Fica.
Dnes v mene pragmatizmu zatvára Európu a gratuluje tým, ktorí ju rozkladajú zvnútra. Kritizuje hodnoty, na ktorých stojí naša prítomnosť, a neprajníkov nálepkuje jazykom trollov a fašistov. Hovorí o slobode pre jednotlivca, ale nie pre každého.
Nebezpečenstvom takého pragmatizmu je, že sa ním dajú ospravedlniť aj najohavnejšie skutky. Najmä ak ich časť spoločnosti podporí.