Autor je politológ zameriavajúci sa na výskum krajnej pravice
Udalosti ako brexit, Trumpovo víťazstvo či dramatické prezidentské voľby v Rakúsku, ale aj blížiace sa voľby v Nemecku, vo Francúzsku a v Holandsku zapríčinili, že problematika populizmu sa za posledný rok dostala pod drobnohľad.
Populizmus sa tak stal jedným z najčastejšie skloňovaných výrazov v snahe ponúknuť správnu diagnostiku súčasnej politickej situácie. Ak ste si však mysleli, že viete, čo je populizmus, s najväčšou pravdepodobnosťou ste sa mýlili.
“Odvolávaním sa na ideu vlády „ľudu“ predstavuje populizmus radikalizáciu demokratického étosu.
„
Každý hovorí o populizme
Tento rok uplynie presne polstoročie od momentu, keď sa v Londýne na pôde tamojšej prestížnej univerzity London School of Economics and Political science uskutočnila vôbec prvá akademická konferencia o populizme, ktorá niesla názov Definovať populizmus.
Táto udalosť je vo všeobecnosti považovaná za začiatok odborných debát o tom, čo tento fenomén predstavuje. Hlavná prednáška, ktorá v rámci konferencie odznela,dostala výstižný názov: Každý hovorí o populizme, ale nikto ho nevie definovať.
Toto konštatovanie rozhodne stále platí na Slovensku, a to aj po päťdesiatich rokoch akademických diskusií o populizme vo svete.
Keď sa totiž u nás povie populizmus, väčšina ľudí si pod týmto slovom najčastejšie predstaví nezodpovedný štýl politiky, ktorý sa vyznačuje tým, že hovorí ľuďom to, čo chcú počuť prostredníctvom dávania nesplniteľných sľubov či ponúkania jednoduchých riešení na zložité problémy.
Inými slovami populizmus je v takomto ponímaní považovaný za synonymum pre demagógiu a voliči, ktorí takýmto klamstvám demagógov prepadnú, sú v tom lepšom prípade považovaní za naivných a v tom horšom za vyslovene hlúpych.
Označiť politika, ktorého nemáme radi, za populistu, nestačí Čítajte Demagógia nie je populizmus
S takýmto chápaním populizmu je však spojených niekoľko problémov. Tým prvým a najpodstatnejším je, že toto nie je populizmus.
Populisti síce môžu dávať svojim voličom nerealistické sľuby a ponúkať im jednoduché riešenia, avšak to môžu robiť aj tí politici, ktorí populistami nie sú. Demagógia totiž nie je to, čo robí populizmus populizmom.
Druhým problémom je, že takéto negatívne vnímanie populizmu z neho robí označenie, ktoré je často zneužívané v politickom boji, a to predovšetkým tými, ktorí sú aktuálne pri moci.
Ako v nedávnom rozhovore poznamenal francúzsky politický teoretik Jacques Rancière, „termín populista je niečo, čo naši vládcovia využívajú na to, aby povedali, že oni sú tí v obraze, zatiaľ čo my zvyšní sme imbecili“.
Rozdelená spoločnosť
Pokiaľ ide o odborné chápanie populizmu, to sa od toho laického líši. Napriek tomu, že neexistuje všeobecne platná definícia populizmu, v posledných rokoch možno medzi akademikmi venujúcimi sa tejto problematike nachádzať pomerne vysokú mieru konsenzu ohľadom toho, čo populizmus predstavuje.
Väčšina z nich sa zhoduje, že populizmus je agendou, podľa ktorej je spoločnosť od základu rozdelená na dve hlavné skupiny. Tú prvú predstavujú zlé elity a tú druhú ľud, ktorý je dobrý a z toho dôvodu by mal mať v rukách moc.
Porozumenie tomu, čo predstavuje „ľud“, je základom k pochopeniu populizmu ako takého. Svedčí o tom aj to, že samotný termín populizmus je odvodený od latinského slova populus, ktoré v preklade neznamená nič iné ako ľud.
Čo je však tento „ľud“? Podľa Ernesta Laclaua, jedného z najvýznamnejších teoretikov populizmu, spočíva populizmus v konštruovaní kolektívnych identít. V prípade „ľudu“ tak ide o predstavu vytváranú samotnými populistami, ktorí keď tvrdia, že hovoria v jeho mene, tak ho tým zároveň privolávajú k životu.
„Ľud“ tak nepredstavuje niečo dané a fixné, práve naopak, je neustále formovanou fikciou, ktorá je podľa populistov obdarená morálnymi kvalitami, čo z nej robí atraktívnu kategóriu, s ktorou je ľahké sa identifikovať.
Veď kto si o sebe nemyslí, že je súčasťou „slušných ľudí“?
Na to, aby však bolo možné efektívne vytvárať takéto kolektívne identity, je zároveň potrebné ich proti niečomu vymedziť. Inými slovami, za účelom vzájomnej súdržnosti musia mať svojho nepriateľa, ktorý má na nich páchať krivdu.
Týmto nepriateľom sú predovšetkým takzvané elity, ktoré sú vnímané negatívne ako zapredané, skorumpované alebo nezaujímajúce sa, či nechápajúce problémy obyčajných ľudí.
Nemusia však medzi ne patriť len politici, ako sa možno mnohí domnievajú, ale aj rôzni známi podnikatelia, banky, intelektuáli, novinári či obyvatelia hlavných miest. Jedným slovom, tí viac privilegovaní. Jednotlivé tieto skupiny potom spoluvytvárajú v očiach populistov jednoliaty celok predstavujúci establišment, ktorý nielenže ignoruje potreby „ľudu“, ale zároveň pracuje proti jeho záujmom.
Jediným skutočným reprezentantom „ľudu“ sú tak podľa populistov len oni samotní.
Populizmus a demokracia? Je to komplikované
Najviac záujmu a otáznikov vyvoláva populizmus vo vzťahu k demokracii. Vo všeobecnosti panuje presvedčenie, že populizmus je pre demokraciu cudzorodý a nepriateľsky element, ktorý ju ohrozuje.
Skutočnosť je však taká, že na rozdiel od extrémizmu, ktorý je zo zásady protidemokratický, ak by bol populizmus vo vzťahu s demokraciou na facebooku, zrejme by si do kolónky uviedli: je to komplikované. Odvolávaním sa na ideu vlády „ľudu“ je populizmus totiž v úplnom súlade s chápaním demokracie ako „vlády ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“.
Dokonca možno povedať, že predstavuje radikalizáciu tohto demokratického étosu.
Označenie, ktoré sa však populizmu rozhodne nedá prisúdiť, je prívlastok liberálny. Je to z toho dôvodu, že kým pre liberála je spoločnosť pluralitná, teda zložená z množstva rozličných skupín s rôznymi záujmami, v očiach populistu je spoločnosť jednoliata, tvorená „ľudom“.
Grécky politológ Takis Pappas tak označuje populizmus za demokratický antiliberalizmus a Cas Mudde o ňom tvrdí, že je neliberálnodemokratickou odpoveďou na nedemokratické tendencie liberalizmu. Prečo?
