á, že opozícia je vopred odsúdená do úlohy štatistu a nezostáva jej nič iné, iba trpne čakať na ďalšie parlamentné voľby. Výsledok politických súbojov vlády a opozície nie je daný iba rozhodnutiami štátnych orgánov, ale aj tým, ako tieto rozhodnutia vníma verejnosť. Inými slovami, v politike je dôležitá nielen realita, ale aj jej interpretácia. Skutočnou politickou porážkou opozície nie je napríklad samotné prijatie zákona, ktorý opozícia považuje za zlý, ale to, ak sa jej nepodarí presvedčiť verejnosť, že tento zákon je zlý. Opozícia zväčša nedokáže ovplyvňovať reálne politické rozhodnutia, môže však ovplyvňovať to, ako sú vnímané. Problémom slovenskej opozície je, že vo viacerých prípadoch sa jej nedarí ani v tomto smere.
Klasickým prípadom je májové referendum. Nebolo v silách opozície zabrániť vláde, aby referendum zmarila, mohla však vládu "poraziť" tým, žeby dokázala vnútiť vláde súboj o tému, v ktorej má väčšinová verejná mienka bližšie k stanovisku opozície. Opozícia sa však svojej ústrednej politickej témy v podstate bez boja vzdala a nechala ju rozplynúť sa do stratena. Politická porážka vládnej koalície, na ktorú sa mohlo premeniť zmarenie referenda, sa tak zmenila na akúsi neurčitú remízu. Novším príkladom podobného problému boli diskusie okolo návrhu štátneho rozpočtu na rok 1998. Opozícia ani tu nemohla zabrániť koalícii v jeho schválení, mohla sa však prezentovať ako reálna politická alternatíva. Avšak tým, kto využil príležitosť a urobil zo seba alternatívu, nebola pri schvaľovaní rozpočtu opozícia, ale SNS. Dramatické vnútrokoaličné spory zatienili vecne oveľa dôležitejšie pripomienky opozície, a tak si aj priemerne informovaný občan bude zrejme ešte chvíľu pamätať, že SNS presadzovala zvýšenie rozpočtov pre rezorty obrany a školstva, ťažko si však spomenie na niečo, čím ho pri schvaľovaní rozpočtu zaujala opozícia. Bude preto zaujímavé sledovať, ako si opozícia poradí v prebiehajúcom spore o interpretáciu výsledkov Luxemburského summitu EÚ. Podobných príležitostí už asi nebude mať veľa.
