To, že slovenskí politici, resp. ich nezanedbateľná časť, šíria hoaxy a sú samý fake, nie je žiadny objav. Novinkou sú parametre javu a kontext.
Dezinformácie - trebárs o výške či objeme sociálnych dávok Rómov – naberajú hrozivejší rozmer než „pokus získať si viac voličov“ (aktivista Smatana).
Na nezávislosť a takpovediac svojstojnosť ľudského úsudku už neútočia iba trollovia, weby ruské aj iné či flotily zotročených počítačov. Kohútom postfaktického „rána“, ktorý kikiríka nielen v živých prenosoch TA3 či RTVS, sa stáva aj časť politickej triedy.
Respektíve širšieho establišmentu s antisystémovou úchylkou (zmýšľaním). Podobne ako pri vyhlásení NEF (hospodársky klub) aj u Kollára a jeho verejného či „2.0“ vystupovania – z druhej ruky, to autor nesleduje – stojí tá istá otázka: Je tento človek „iba“ obeťou vlastného intelektu, ktorý ho hrubo zradil pri skúmaní sveta, alebo šíri bludy a preludy celkom vedome ako kvázi „opinon líder“ akejsi trumpoidnej revolty, pričom rast vlastnej slávy a popularity sám vníma už len čoby vedľajší bonus?
