Dá sa ľahko pochopiť, že zábery z Bukurešti sú lákavé. Aj preto, že o Rumunsku vlastne vieme málo, si tam premietame vlastné túžby: násobný dav pred Bonaparte, vybratá dlažba pred Bašternákovou vilou, plece pri pleci. Vypustiť zase energiu v spoločnom rituáli na námestiach, pripomenúť vrchnosti, že trpezlivosť má dátum spotreby.
Po Gorile sme sa upevnili v pocite, že voľbami to nejde. Preto sa dívame so závisťou na fotky z Rumunska, kde davy pripomínajú novej vláde, že nie, nemôžu si zabezpečiť beztrestnosť. A je síce po voľbách, no na nové pravidlá si občania nemienia zvyknúť.
Že sa u nás ľudia čoraz častejšie vyhrážajú radikálmi - ak sa vláda nezobudí, príde hrubá sila -, to nie je prezieravá veštba. Ani dobrá stratégia, ako politikov pritlačiť. To sú rupnuté nervy. A žiadny plán.
Posielať na politikov holohlavých, maľovať Ceaușesca na stenu a robiť paralely s Bukurešťou 1989 a slovenským bojom proti korupcii, je trochu silná a scestná káva.
Ak sa to deje v diskusiách a na sociálnych sieťach, dobre, nech sa páči, ventil treba povoliť vo virtuálnej krčme. Problém je, že sa touto cestou púšťajú aj ľudia, ktorí by mali presne pomenúvať problémy, poukazovať na dobré riešenia a odrádzať voličov od skratových reakcií.
Keď aj oni začnú prednášať len kulantnejšiu verziu kollárovsko-kotlebovských tirád, tu by už mala blikať kontrolka.
