Autor je pedagóg a publicista
Richard Dawkins: Záhadám vstříc. Jak jsem se stal vědcem (Paměti I), Záblesk v temnotě. Jak jsem žil s vědou. (Paměti II), Dybbuk, Praha 2015, 2017
Richard Dawkins (1941) a objavuje v rebríčkoch najvplyvnejších intelektuálov súčasnosti na popredných miestach. Dlhoročný profesor na Oxforde, biológ, evolucionista, vedec, ale aj propagátor vedy, jeden z najzapálenejších ateistov a osvietencov prelomu 20. a 21. storočia, milovník poézie, autor viacerých podnetných vedeckých myšlienok. Sebecký gén a teória mému sú azda tie najznámejšie.
Jeho autobiografické rozprávanie, ktoré vyšlo vo dvoch zväzkoch, nám ukazuje famózny svet súčasnej vedy, intelektuálneho a univerzitného života priamo z jeho vnútra. Až sa niekedy človek čuduje, či sa to, o čom píše Dawkins, dá stihnúť za jeden život, a či sa to skutočne deje na tejto našej planéte.
Pamäti Richarda Dawkinsa sú rozdelené na dve časti - prvý diel, chronologické rozprávanie detstva a štúdií autora sa končí vydaním jeho prvej knihy, bestselleru Sebecký gén.
Druhý diel nie je chronologický, ale je zbierkou tematických kapitol, ktoré sa zaoberajú životnými skúsenosťami Dawkinsa ako vedca, televízneho moderátora, propagátora vedy, ateistu, účastníka konferencií, pričom občas sa objavia aj zmienky o jeho vzťahoch s rodinou.
“Dawkins je vtipný rozprávač, takže nemá problém vniesť intelektuálnu zábavu popretkávanú britským humorom a spomienkami na občas celkom kuriózny svet vedcov aj do takých suchopárnych tém, akými sú vedecké konferencie či pozorovanie správania sa osobitého druhu ôs uprostred Strednej Ameriky.
„
Do Sebeckého génu
Dawkinsovo rané detstvo pôsobí ako priam ideálne pre budúceho špičkového špecialistu na evolúciu. Narodil sa totiž v kolíske ľudstva – v kenskom Nairobi v čase, keď síce zúrila druhá svetová vojna, ale ďaleko. Sám Dawkins vnímal Afriku ako miesto, kde je dobre až tak, že pri prvej návšteve Británie po vojne prežíval traumu zo zimy, dažďa, čudnej stravy.
Dawkins je vtipný rozprávač, aj keď sa niekedy necháva uniesť svojím rodinným archívom a neváha čitateľa unavovať popismi stretnutí s desiatkami osôb, učiteľov, spolužiakov, situácií v školách, ktoré navštevoval.
Občas pôsobí jeho spomínanie na rané detstvo až podozrivo jasne, avšak na niekoľkých miestach sa sám autor priznáva, že záľuba v rodinnej histórii nie je len jeho, ale súkromné spomienky, listy, denníky si viedli aj jeho najbližší. Je milé sledovať rôzne mladícke premety od Elvisa Presleyho po rebelské gestá vzdoru pri nemodlení sa v škole, ale prvý diel pamätí naberie na príťažlivosti až v momente, keď sa autorove spomienky dostanú k štúdiám v Oxforde.
Pri dnešnej diskusii o stave nášho školstva pôsobí pohľad na vysokoškolské štúdiá jednej z najprestížnejších univerzít sveta ako zjavenie z inej galaxie. Náročnosť štúdia, individuálny prístup, kontakt s ľuďmi, ktorým doma visí plaketa s Nobelovou cenou a k tomu rituály niekoľko sto ročných univerzitných fakúlt odkrývajú to, čo si v našom školstve stále nepripúšťame.
Najdôležitejším prvkom výchovy a vzdelávania špičkových vedcov je pedagóg, učiteľ, profesor. Človek, ktorý má právo a povinnosť sústrediť sa na vedu a výskum a na vypisovanie agendy má asistentov. Úlohou učiteľa je učiť študenta myslieť.
