Skutočnosť, že troje kľúčových európskych volieb ak nie rozhodne, tak výrazne ovplyvní téma migrácie, je rozumom na zbláznenie. Vysoko našľahané emócie sú však z vreca von. Ignorovať morálnu paniku, do ktorej prerástlo zveličenie fenoménu utečenectva ako kultúrno-civilizačnej výzvy, by bola nielen arogancia, ale priam samovražda „štandardu“.
Zaujímavý, konkrétne nemecký paradox pritom je toto: socialisti s novým lídrom, ktorý otáča politickú realitu hore pupkom – SPD sa dotiahla (doťahuje) na CDU – stoja v migračnej otázke vľavo od Angely Merkelovej. Teda tej kancelárky, ktorej migračná politika bola rok a pol pod koncentrovanou paľbou sprava.
A nielen od AfD, ale politicky ešte citeľnejšie od bavorského spojenca Seehofera. Práve tlaku CSU na sprísňovanie azylovej legislatívy musela Merkelová vyjsť voľky-nevoľky v ústrety, ak sa teda chcela stať aj štvrtýkrát spoločnou kandidátkou CDU/CSU.
