cia rozširovania EÚ, ktorá vystavila negatívny obraz slovenskej vláde, ale nie občanom SR, to dosvedčuje viac ako zjavne. Možnosť odlišného interpretovania výsledkov summitu, keď porovnávacím kritériom sa stal na jednej, t.j. vládnej strane, katastrofický scenár, a na strane druhej, t.j. opozičnej, východiskové pozície SR ako visegrádskej krajiny, dospeli do štádia, keď nieto porazených, čo je vcelku veľmi slušný výsledok. (Viete si predstaviť, žeby Mečiarove vyjadrenia po summite mali protiintegračné ostrie?)
Podobnou ako luxemburskou skúsenosťou sa stali aj vyjadrenia predstaviteľov Maďarska, Poľska a Česka po podpisovaní protokolov o začlenení všetkých troch štátov do NATO v Bruseli. Maďarský minister zahraničných vecí L. Kovács uviedol nielen nádej, že "Slovensko rýchlo pokročí v integrácii do euroatlantických štruktúr a do NATO" a "že Slovensko dostane čoskoro aj pozvanie," ale ponúkol aj politickú podporu, ako aj praktický príspevok v príprave SR na vstup do NATO.
