Autorka žije v Paríži
O mesiac vyjde v Paríži kniha s názvom Paríž: Cudzinecké svetlá. Krkolomný, ba nešťastný to názov, zostavovateľ sa chcel pohrať so slovami, ale určité nuansy jeho vlastného jazyka mu utekajú, automatizmy sú silnejšie.
Ide o zbierku krátkych próz o Paríži písaných spisovateľmi s nefrancúzskym pôvodom. Oslovili ma, aby som prispela.
Kniha je iniciatívou Múzea histórie imigrácie, inštitúcie, čo má sotva desať rokov a vznikala neľahko. Nielen pre financovanie, ale aj vďaka ideologickej komplikovanosti takejto ustanovizne.
Okrem štatistických údajov tam návštevník môže nájsť dojímavé osobné príbehy z prvej vlny portugalskej imigrácie alebo príbehy alžírskych robotníkov masovo verbovaných do francúzskych automobiliek v rokoch šestdesiatych. Lenže človek sa neubráni pocitu, že čosi nefunguje.
Možno prekáža to muzeálne zakonzervovanie imigrácie, keďže každý imigrant túži logicky dospieť do stavu, keď ním už nie je. Múzeum stojí za prehliadku už pre pomerne extravagantnú budovu samotnú, postavenú v roku 1930 pre Koloniálnu výstavu.
Dvadsať spisovateľov prijalo ponuku do literárnej zbierky, o ktorej píšem. Výsledok obsahuje, zjednodušene povedané, dva pohľady na život cudzinca. Prvý je o ťažkostiach nájsť si miesto v novom svete a druhý o stále prítomnom pocite z Paríža ako mesta, kde si každý môže nájsť svoje miesto.
