Prvým krokom tretej Mečiarovej vlády po jej nástupe bolo zrušenie druhej vlny kupónovej privatizácie a jej nahradenie "dlhopisovým odškodnením", čo neznamenalo nič iné ako "uchránenie" národného majetku pre privatizáciu v straníckych dresoch. Schopnosť a kvalitný privatizačný projekt museli ustúpiť pred záujmami verných (a schopných všetkého).
Dnes sa (napríklad aj v IRB) žnú plody týchto a všetkých ostatných ekonomických rozhodnutí vládnej koalície, medzi ktoré treba započítať xenofóbiu zo zahraničného kapitálu, uprednostňovanie jedného vlastníctva pred druhým, odmietanie kontroly spravovania majetku v správe FNM, zvýhodňovanie záujmov štátu a straníckych privatizátorov...
Keď pred niekoľkými dňami upozorňovali poslanci opozície pri prerokúvaní štátneho rozpočtu na kritickú situáciu IRB, ktorej štát odmietol poskytnúť úhradu majetkovej ujmy IRB za v minulosti poskytnuté nekomerčné úvery vo výške 782 mil. Sk, zožali za to výsmech a nepochopenie spoza koaličných lavíc. Dnes už odchádzajúci minister financií S. Kozlík vyhlasuje, že štát si plní svoje povinnosti, pretože pre IRB zrazu našiel 680 miliónov. Problémom však nie je len štátna moc, ktorá umožnila privatizačné rozkrádanie v nevídanom rozsahu, lebo s tým spája budúcnosť svoju i svojich volebných fondov. Problémom sú aj a najmä majoritní vlastníci, t. j. Fond národného majetku a VSŽ, a. s., ktorí sa dokonca ani neprezentovali na mimoriadnom valnom zhromaždení IRB v čase, keď problémy banky vypukli na Slovensku doteraz nepoznaným spôsobom.
