Ústredný výstup prvej návštevy nového amerického ministra obrany v centrále NATO je jasný od 5. novembra. Intenzita a naliehavosť však i tak dokázali prekvapiť.
De facto ultimátum európskym spojencom, ktorí si neplnia záväzky – ako formuloval - „voči vlastným deťom“, je zvlášť od Jamesa Mattisa o to nepríjemnejšie, že „atlantickejšieho“ člena v Trumpovej administratíve už zrejme ani niet.
Priama - a nie posunková, náznaková - reč, že finančné zabezpečenie vlastnej obrany a americké záväzky sú spojené nádoby, mala odznieť už dávno za Obamu, či ešte skôr za Busha. Pohodlnejšie však obojstranne bolo neoslabovať novými zvadami alianciu, čo udiera späť silou bumerangu.
Pretože, tu a teraz najhoršie môže byť – a zrejme bude – toto: kombinácia historicky najvyššieho verejného dlhu, čo je realita EÚ, a averzie k „trumpovskej“ Amerike, nemusí viesť ku konsenzu, že ak existuje jedna vec, v ktorej má Trump pravdu, tak je to férové delenie nákladov na prevádzku NATO.
