Ľudskú spoločnosť posúvali dopredu najmä tí, ktorí videli za roh, prípadne na popolník zdola. Vždy či väčšinou patrili medzi menšinu (Brunom či Galileim počnúc, ak už nechceme hovoriť o vynálezcovi kolesa), medzi prorokov, ktorým sa doma nedarí. Ani dnes nie je na Slovensku veľmi výhodné patriť medzi menšinu - ak len nie ste menšinou disponujúcou väčšinou moci.
Inou menšinou sú ľudia, ktorí pochybujú o faktoch, viditeľných súvislostiach, ak však majú k dispozícii nadmieru charizmy alebo nedospelého obecenstva (čo sa neraz podmieňuje), môžu svoje vízie úspešne presadzovať. Pravdepodobne nie je veľa politikov, ktorí pokladajú uplynulý rok za mimoriadne vydarený. Náš premiér však dokázal nemálo vecí, naposledy napríklad zaradiť rok 1997 medzi úspešné roky Slovenskej republiky, pričom "najväčší úspech sa dosiahol v zahraničnopolitickej oblasti". Možno sa síce pozastavovať nad tým, ako možno pokladať dve doteraz najjasnejšie integračné rozhodnutia v neprospech Slovenska za najväčší úspech aj v porovnaní s oveľa viditeľnejšími pozitívami tejto krajiny - chyba je buď v úsudku rečníka alebo jeho pozorovateľa. Zrejme by nebolo problémom uspokojiť sa s názorom hlavy štátu Michala Kováča, že po dvojnásobnom vypadnutí Slovenska zo skupiny štátov usilujúcich sa o vstup do NATO a EÚ "môže niečo také vydávať za úspech len niekto, kto si z ľudí robí bláznov". Tento určite presný postreh však umožňuje fakt, že si to V.M. môže dovoliť, lebo mu to dovoľuje verejná mienka.