Až rozhodnutím NATO o pozvaní Česka, Poľska a Maďarska za kandidátske krajiny sa dovŕšilo rozdelenie Česko-Slovenska, povedal v júni politológ Miroslav Kusý. Ak tomu niekto nechcel už vtedy veriť, rozhodnutie Európskej únie o diferenciácii kandidátov na vstup do EÚ, keď sa Slovensko nedostalo už nielen do spomínanej trojice, ale ani do rozšírenej prvej skupiny kandidátov (kde okrem vybranej trojice pre NATO figurujú ešte Slovinsko, Estónsko a Cyprus) dokončilo integračný výprask krajiny, ktorá vznikla pred piatimi rokmi aj preto, aby o. i. zaujala miesto medzi suverénnymi štátmi v Európe a nezostala iba jej okrajovým regiónom. (Že sa jej po piatich rokoch "podarilo" zásluhou politiky V. Mečiara a jeho družiny dostať do pozície okrajovej krajiny integrovanej Európy, je síce povšimnutiahodným paradoxom, ale aj dôsledkom, teraz už globálnym, politiky človeka a najsilnejšieho hnutia, ktoré urobilo, robí a určite ešte urobí všetko pre to, aby mohlo o osude päťmiliónovej krajiny rozhodovať podľa vlastných, neraz zarážajúcich a urážajúcich predstáv.) Pritom východisková situácia Slovenska ako nového štátu v strednej Európe nebola najhoršia - rozdelenie Česko-Slovenska síce na jednej strane znížilo geopolitické postavenie oboch nástupníckych štátov, ktoré už nikdy nedosiahli pozíciu pôvodného federálneho štátu, súčasne však svojím pokojným priebehom a komplexným súborom zmlúv vytvorilo (priznajme, že aj na pozadí krvavého balkánskeho konfliktu) dobrú štartovaciu proeurópsku pozíciu pre obe krajiny ako súčasť visegrádskeho zoskupenia.
V priebehu pol roka (začiatkom júna v Madride počnúc a v polovici decembra v Luxemburgu zatiaľ končiac) sa ako v krivom zrkadle objavil kontrast medzi "hodnotami", ovládajúcimi politický život na Slovensku, a trendmi, usmerňujúcimi život vo zvyšku Európy, pričom zostupný trend ocenenia Slovenska je značne dramatický. Prejavil sa dokonca aj v jazyku ocenení - kým na summite NATO na adresu Slovenska neodznelo ani slovo a naša krajina sa v dokumentoch madridského summitu vôbec nespomína, poznámky západných politikov na margo slovenských vnútropolitických pomerov a vládnucej koalície boli mimoriadne tvrdé a hraničili až so "zasahovaním" do vnútorných záležitostí Slovenska (je prinajmenej povšimnutiahodné, ak poznámky a demarše a hodnotenia Slovenska Západom sú v našich pomeroch oceňované slovníkom, typickým pre bývalých komunistických bossov, nesmierne citlivých na všetky výhrady Západu voči porušovaniu ľudských práv v bývalom ostbloku).
