í však z hľadiska samotných menšín nie je nič pozitívne. Veď to, čo sa ešte v roku 1995 zdalo úchylkou od normálu, už na konci roku 1997 pôsobí ako niečo normálne, ba dokonca ako norma správania sa súčasnej vládnej garnitúry voči menšinám.
V roku 1997 nebol prijatý žiadny nový zákon o štátnom jazyku, ktorý by (podobne ako ten z roku 1995) ešte viac obmedzil možnosti používania menšinových jazykov. Na druhej strane však nebol prijatý ani zákon o používaní jazykov menšín, ktorý mal práve tieto obmedzenia kompenzovať a ktorého prijatie sľubovali viacerí predstavitelia vládnej koalície a očakával celý západný svet. Ba práve naopak, slovenská vláda sa v roku 1997 definitívne rozhodla, že zákon o menšinových jazykoch nie je potrebný a že žiadny takýto zákon za jej pôsobenia prijatý nebude. Hoci podľa Ústavy SR by mal existovať minimálne zákon upravujúci používanie menšinových jazykov v úradnom styku. Takýto (iba) predpokladaný rozpor s ústavou však po oveľa závažnejších nerešpektovaniach ústavy či dokonca rozhodnutí Ústavného súdu v roku 1997 pre súčasnú vládnu garnitúru nemôže byť žiadnym problémom.
V roku 1997 neprebehol na školách s vyučovacím jazykom maďarským dramatický pokus o zavedenie dvojjazyčného, tzv. alternatívneho vyučovania proti vôli rodičov a pedagógov. S odvolaním sa na zákon o štátnom jazyku však ministerstvo školstva rozhodlo, že namiesto dovtedajších dvojjazyčných vysvedčení budú vydané vysvedčenia jednojazyčné - len v slovenčine. Hoci podobne ako pokus o zavedenie alternatívneho vyučovania vyvolalo aj toto rozhodnutie vlnu protestov, odpor maďarskej verejnosti nebol tentoraz taký úspešný. Niekoľko riaditeľov škôl bolo odvolaných, učitelia boli postihnutí finančne, bývalí ôsmaci, ktorí sa nemohli preukázať jednojazyčnými vysvedčeniami, mali problémy na stredných školách. A pomerne slabý ohlas na tieto represálie signalizuje, že potenciál menšinového vzdoru je tiež len obmedzený.
Ešte výraznejšie sa to ukázalo pri pokračujúcom reštriktívnom prístupe k financovaniu menšinových kultúr, ktorý je už braný ako fakt, s ktorým sa vlastne nedá nič robiť a nad ktorým už pomaly nemá zmysel ani sa výraznejšie rozhorčovať. Na rozdiel od jazykovej oblasti a kauzy dvojjazyčných vysvedčení, ktoré sú problematické predovšetkým pre maďarskú menšinu, táto sféra (proti)menšinovej politiky vlády postihuje aj ostatné menšiny. A tie menšie možno ešte viac ako maďarskú, keďže na rozdiel od nej majú oveľa obmedzenejšie možnosti financovať si svoje kultúrne aktivity z vlastných zdrojov.
