D ievča malo v ústach obrovský strieborný strojček a keď ho jej otázka rozosmiala, ukázalo ho v plnej blýskavej kráse: „Nebojíte sa tu pendlovať takto každý deň mnohokrát?“ chcela som nadviazať priateľský kontakt.
Pokrútila hlavou. Bola to Arménka a len pár kilometrov od hraníc s Náhorným Karabachom, s krajinou, ktorá síce úradne neexistuje, ale inak má všetky atribúty normálneho štátu, vozila turistov sem a tam cez dve obrovské údolia.
Snažila som sa ju presvedčiť, že ako úradná osoba, teda pozorovateľka vyslaná na referendum v susednom Náhornom Karabachu, by som mohla mať zľavu na lístok. Ponúkla mi možnosť zaplatiť kartou.
Lanovka namiesto cesty
Je to niečo úplne neprehliadnuteľné, šokujúce, až nevhodné v tej kaukazskej divočine nedotknutej zatiaľ ešte ľudským umom, pýchou, snahou zapísať sa do dejín nejakým nesmrteľným počinom či postaviť si pomník za svojho života. Hovorí sa tomu „Krídla Tatev“.
Tatev sa volá kláštor, ku ktorému vedie, a krídla, no to je azda jasné. Ako bez krídel visieť pol hodiny nad priepasťou v sklenenej kukani?
Do týchto miest nevedie poriadna cesta a z Jerevanu až sem, do oblastí civilizácii vzdialených, je to veľa hodín a hádzania v aute.
Diery v asfalte sú z roka na rok väčšie a turistov príliš nepribúda. Jednak pre vojnu s Azerbajdžanom, ktorá je odtiaľto pre európsku opatrnú náturu príliš blízko, jednak pre handrkovanie, ktoré treba podstúpiť pre cestu najdlhšou reverznou lanovkou na svete.
Že v tomto zapadnutom kúte Kaukazu nájdem túto supermodernú technologickú stavbu, ktorá pôsobí tak naduto a nepatrične v divých arménskych horách, ale zároveň majestátne a úctyhodne, mi ani nezišlo na um.

Kto zaplatil za krídla?
Referendum v Náhornom Karabachu, kam som mierila, sa vo chvíli, keď som uvidela nad obrím Vorotanským údolím tučné laná miznúce v nekonečne, odrazu stalo ničotnou udalosťou. Do Guinnessovej knihy rekordov, kde je lanovka od svojho vzniku v roku 2010 zapísaná, určite patrí.