Na tento rok mala IRB plánovanú stratu, čo bolo vzhľadom na jej postavenie úplne normálne. Banka, ktorá prevezme nevýhodné úvery na podporu štátnych záujmov, nemôže fungovať úplne efektívne. Strata však bola vyššia, ako sa plánovalo. Dôvodom privysokej straty bol hlavne následok májového útoku na menu - veľmi vysoké úrokové sadzby na medzibankovom trhu. Dôvodom vysokých sadzieb však bolo aj to, že príliš veľa z voľných prostriedkov trhu odčerpával nenásytný štátny rozpočet.
Ešte v septembri mala síce IRB vyššie straty, ale ako banka fungovala normálne. Potom však prišlo smutne známe "stretnutie" ministra Kozlíka s niektorými bankármi. Výsledkom bolo, že Slovenská sporiteľňa začala požičiavať peniaze štátu za dohodnutých 26 percent p. a. a obmedzila prísun peňazí iným bankám. Po tomto jej kroku sa objem voľných financií dosť znížil. Tu sa začali problémy IRB s objemom peňazí. Nielenže boli peniaze drahé, ale už sa ani nedal zohnať potrebný objem.
Tak ako všetky ostatné banky, ktoré sú odkázané na peniaze z medzibankového trhu, aj IRB splácala svoje dlhy peniazmi, ktoré si požičala. Avšak po "obmedzení" Slovenskej sporiteľne sa dlhový balík nabaľoval až do miery vyššej, ako bola IRB schopná splatiť. Presnejšie, IRB mala splácať viac, ako sa dalo požičať. IRB niekomu nesplatila včas dlh, k tomu sa pridružili správy o tom, že štát jej v roku 1998 nedá vyše 700 mil. Sk, ktoré jej patria podľa zákona o bankách, a výsledok bol jasný. Banky prestali veriť tomu, že bude IRB schopná splatiť to, čo jej požičali. Zatvorili jej svoje úverové linky a IRB ostala odkázaná na vlastné obmedzené zdroje. Keď sa rozšírili správy o zlej finančnej situácii IRB, občania si začali vyberať svoje vklady a v priebehu niekoľkých dní už banka nemala peniaze na tieto výplaty. Niektorí verili, že im pomôže navýšenie základného imania o miliardu, ibaže to bolo s požehnaním Mečiara zamietnuté. NBS preto na druhý deň zaviedla v IRB nútenú správu.
